„Je jedno koľko omietky si dáš na seba, vždy budeš v mojich očiach tá škaredá." Chrapľavým a veľmi hnusným hlasom na mňa prehovoril. V očiach mal toľko nenávisti, až mi po holom chrbte prebehol studený a zároveň pálivý mráz.

Xavier je normálny chalan. No, nie normálny. Nenormálny. Teda nenormálne krásny chalan, s ktorým chodím do školy. Ja, čiže Gertrúda. Otrasné meno. Nenávidím ho! Ako mi to mohli rodičia urobiť? Teda Pán Boh im daj večnú slávu, nie sú už medzi nami. Chápete, dali by ste svojej dcére, ktorá už trpí tým, že nemá rodičov (okej, vtedy to ešte nevedeli) a je tak "trošku" šibnutá (ani to síce nemohli vedieť), také meno? Gertrúda. Ako prvé vám napadne žaba z Harryho Pottera. Teda väčšinu ľudí. A potom knihomilov napadne Hamletova matka, ktorá sa nakoniec otrávi, teda otrávia ju (ešteže nepijem víno). Fajn, tak to som ja. Vysoké, chudé dievča, s fialovými vlasmi, sivo-zelenými očami, ktoré miluje volejbal, knihy, Lenku a okrem toho aj Xaviera, autobusového princa.