,,Odíď, prosím..." zavzlykala som tentoraz trochu hlasnejšie a svoje nohy som si ku sebe pritiahla ešte viac. ,,Nemôžem! Nikdy ťa neopustím, pamätáš?" povedal a mne sa v hlave ihneď vynorila tá krásna spomienka, ale aj napriek môjmu menšiemu zasneniu sa som si všimla, ako sa ku mne priblížil dvoma malými krokmi. ,,Musíš odísť, nejde to." zopakovala som a snažila sa neznieť roztrasene, s lámucím sa hlasom, ale nedarilo sa mi to, svoje srdce neoklamem, a to mi hovorí, aby zostal. Ale nemohol, nie teraz, nie v tejto chvíli, nie keď som zranená...

,,Jsi blázen." šeptla tiše Victorie. ,,Proč myslíš?" otázal se drze Hood. ,,Protože i po tom všem, co jsem udělala mě stále miluješ." #1 in fanfiction ^_^ <-- best of