Keď sa deň blížil ku koncu, Vlado a Samo si ľahli a šli spať. Ja som počkala ešte nejaký čas, asi hodinu. Štípala som sa do ruky, aby som náhodou nezaspala. Keď som uznala za vhodné, čo najtichšie som sa postavila a prešla ku oknu. Opatrne som cez neho preliezla a vyskočila von. Tam som ani chvíľu nerozmýšľala a bežala ako o život preč, tmavým lesom.

„Veríš v osud?" ozval sa po chvíli mrazivého ticha. „Prečo?" spýtala som sa a nechápavo som zmráštila obočie. „Pretože to, že sme sa stretli, musí byť osud..." zašepkal a nežne ma pobozkal. top position: #2 in Romance ❤

Všetko odišlo spolu s ním. Naše objatia, bozky, smiech a tá neustála dobrá nálada. Ale jedno ostalo - city. No dokážu pretrvávať aj po dlhom odlúčení? Áno, dokážu, pokiaľ je to pravá láska... [Tento príbeh neprešiel žiadnou kontrolou.] © All rights reserved | 2015