Potrebovala som vypnúť a presne o to som sa snažila. Polorozčítaná kniha s názvom „Kedysi sme boli dvaja" mi v mojom oddychovaní rozhodne nepomáhala. Do tej chvíle som si neuvedomovala ako dokonale opisuje môj živoť. No v tom momente som na nič iné myslieť nedokázala. „Nemyslela som si že mi raz znovu začneš tak veľmi chýbať. Nerátala som s tým, že raz sa znovu stretneme a ty mi všetko na čom som pracovala celé tie roky zoberieš. Verila som, že som sa už cez všetko preniesla a teraz si tu ty. Neviem čo mám robiť a som stratená. Ako chceš napraviť všetky tie chyby za ktorými stojíš? Ako môžeš odo mňa očakávat že sa budem tváriť ako keby sa nič nestalo?" Čítala som písmenko po písmenku, slovo za slovom, vetu za vetou. Všetko tak dokonale sedelo. Mala som pocit ako keby som tú knihu napísala ja sama. Slzy sa mi tlačili do očí, bola som zmätaná a unavená. Oči sa mi zatvárali a nakoniec som z toľkého vyčerpania zaspala.