Posadnutosť

„Zabudol som kúpiť mlieko," uškrnul sa. Prešiel ku mne a ľavou rukou sa načiahol po spomínanú vec. Kým som nenápadne nasávala jeho vôňu, vypočítavo som si obzerala jeho prstenník. Nevidela som na ňom žiadnu obrúčku, no to ešte nič neznamenalo. Mohol ju niekde stratiť alebo môže byť len zasnúbený. Alebo ho doma čaká krásna blonďavá priateľka s veľkým poprsím... Bože, som trápna, nič ma do toho predsa nie je. No napriek tomu som zrazu dostala šialený nápad. Čo keby som sa ho na to proste na rovinu spýtala? Veď nemám čo stratiť. Prinajhoršom odtiaľto odídem riadne zahanbená, nič viac a nič menej. „Si ženatý?"
Moja otázka ho zrejme poriadne vykoľajila, pretože na mňa chvíľu civel ako teľa na nové vráta. Zatajila som dych a čakala som riadny výstup. Myslela som si, že sa mi vysmeje, nakričí na mňa, že som nevychované, drzé decko, ktoré nevie, čo sa patrí a ktoré si myslí, že by po mne túžil o toľko starší muž. Naozaj sa zasmial, no skôr z rozpakov. „Prečo sa pýtaš?" Opäť ten šibalský pohľad.
„Nemáš obrúčku," hlavou som kývla k jeho ruke.
„Nie, nie som ženatý. Vlastne som sám." Pri tých slovách sa mu v očiach zvláštne zaiskrilo. Zrýchlil sa mi tep. No zbohom. Hlboko v mojich útrobách sa začalo prebúdzať zviera, ktoré neuzrelo svetlo sveta odkedy som bola naposledy s nejakým chlapcom. Spomenula som si na bratove slová o tom, že by z tohto mohli byť veľké problémy.