MERCI!

Dvere predo mnou sa otvorili. Zhlboka som sa nadýchla a urobila som jeden malý neistý krok.

Myslela som si že tento deň nenastane.

Snažila som sa ho oddialiť, snažila som sa o to aby nikdy nenastal, ale nestalo sa tak, ako som si priala.

Všetci prítomný sa otočili na mňa, už neobdivovali ženícha pred oltárom ale mňa. Toto mal byť môj deň.

Mala som si ho zapamätať navždy, mal mi ostať v pamäti navždy.

No ja by som bola najradšej, keby sa toto nikdy nedialo.

Priala som si aby som vtedy nepovedala ANO, ale aby som povedala NIE.

Každý v miestnosti sa pozeral len a len na mňa, no ja som nikomu z nich nevenovala pozornosť.

Dívala som sa pred seba.

Dívala som sa ku oltáru, kde mal stáť Harry, ale nastál tam.

Miesto neho tam bol James.

James bol ten, ktorého som si vybrala.

Vtedy sa mi to zdalo najlepšie riešenie, ale teraz?

Ľutujem to, a to veľmi.

Odvrátila som zrak od oltára, len pri myšlienke na to čo sa má stať sa mi oči plnia slzami.

Lepšie som sa popozerala po hosťoch, ktorý sem prišli.

Väčšinu z nich som nepoznala, možno iba pár z nich som občas videla, ale ináč mi nikoho nepripomínali.

Moju pozornosť však upútal chlapec.

Chlapec s gaštanovými kučerami, šibalským úsmevom a krásnymi zelenými očami, ktoré ma tak poplietli.

NIKOHO na svete som nemilovala tak veľmi ako jeho a dve ďalšie osôbky, ktoré držal za ručičky.

Harry a Elisabeth, deti, ktoré mám s mužom, ktorého milujem.