Labrador Jasper

1. Kapitola

Pes sa topí. Oči podliate krvou má vytreštené, uši prilepené k hlave. Vbehnem do blata pri brehu a natiahnem sa za ním. Nenechám ťa tu zomrieť.
Pokúša sa vytiahnuť, ale smotanovú srsť má nasiaknutú vodou, jej váha ho ťahá ku dnu. Hovorí sa, že labradory sú dobrí plavci, ale tento je starý, sotva sa mu darí udržať sa nad hladinou. Hlava mu mizne pod vodou. Odrátavam jeden nádych. Nevynára sa. Druhý. No tak! Tretí. Vypláva na povrch, po tvári mu steká voda, kašle, snaží sa nadýchnuť.
Pohľady sa nám stretnú. Pes zo seba vydá pomalý zvuk, znie to ako smrknutie - celkom inak než pred chvíľou, keď sa lesom nieslo jeho hlasné brechanie. Vycítila som z neho strach, preto som rýchlo zišla z chodníka, predrala sa cez ostružiny a husté krovie, aby som zistila, kde je.
Vystriem k nemu ruku, privolám ho k sebe. Znova sa pokúša plávať. Predné laby zatína do blatistého brehu, zadnými prudko kope. Nakloním sa dopredu, chladné bahno sa mi smýka pod nohami, jeho zápach ma škriabe v krku. Takmer sa mu dotknem ňufáka, ale nemám ho za čo chytiť. Stačilo by niekoľko centimetrov a dočiahnem mu na obojok. Hrozí však, že spadnem do vody za ním. Fúzikmi ma šteklí po ruke, v dlani cítim jeho horúci dych. Som tak blízko! Svaly ma bolia, kričia, trasú sa.
Ešte kúsok. Dokážeš to!
Pazúrmi naprázdno zahrabne so blata, zvezie sa späť do vody a zaskučí tak zúfalo, že mi zovrie žalúdok. Nie. Nevzdávaj sa. Prosím!
Posadím sa na päty, rýchlo sa obzriem za seba. Pred výhľadom z chodníka nás zakrýva hustý porast. Naťahujem uši, nádejam sa, že začujem kroky. Nič. Len mrmlanie vetra čeriaceho koruny stromov a nemotorné psie laby plieskajúce o vodnú hladinu. Mám bežať po pomoc? Neviem, čo mám robiť!
Začujem mužský hlas. Hlboký, trochu ustarostený. "Jasper!" volá. "Jasper!"
Pes zvrtne hlavu, otvorí papuľu, aby zabrechal, namiesto toho prehltne poriadnu