Iba svetlo dokáže zahnať temnotu

Zadíval sa mi do tváre, naklonil hlavu k ramenu a prižmúril oči. Ubehli snáď i minúty, počas ktorých som nenašla vôľu pohnúť sa, či prehovoriť. A odrazu sebou šklbol, výpad proti mne doplnil krátkym a výrazným zavrčaním. Naskočila som a z hrdla mi uniklo vystrašené písknutie.

Zachechtal sa iba.

Môj pohľad sa zúžil, pocítila som rastúci hnev, hoci sa podobná reakcia dala očakávať.

„Čo tu chceš?" nádherný chrapľavý hlas mi vnikol do hlavy, zvíril všetky myšlienky ako ničivé tornádo a do tela mi vystrelil prudké chvenie. Žalúdok mi zovrela neznáma sila, nohy ma začali zrádzať a prekvapila ma ohromná sila, ktorá z neho vyžarovala.

...z hlasu...

Prezeral si ma ako korisť, pomaly mi skĺzaval zrakom po tele a oči striedavo rozširoval a privieral. Nadobúdala som dojem, že menia farbu, mohol to byť však pokojne aj výplod mojej fantázie.