Sila odpustenia

„Nič zlé si nespravila. No tak, neplač mi tu. Kto je moja najstatočnejšia sestrička?" Spýtal sa a opakom ruky mi zotrel slzu.

To posledné slovo povedal s toľkou láskou, až som sa na neho musela znova pozrieť. V tom sa na mňa usmial a ja som vedela, že sa na neho môžem spoľahnúť a zdôveriť sa mu. Že je tu pre mňa a ja pre neho.

„Deti... tie deti sa mi smiali."

Po tej vete sa nahol a objal ma. Ucítila som v jeho náručí vôňu domova a privinula som sa k nemu. „Nech sa smiali. Viem, že sa mi to ľahko hovorí, ale nevšímaj si ich. Verím, že to dokážeš. Si silná, Sarah. Len o tom možno teraz nevieš."

[Jednodielny príbeh do súťaže PísaniePreRadosť, Prompt #14 od @AmbassadorsCZSK]