Krajina stratených

Pamätám si aj na deň, kedy sme sa išli prejsť naposledy. Na sebe mal novú košeľu, na ktorej mu zasychali moje slzy. Kráčali sme lesíkom smerom ku stanici, kde sa hmýrili desiatky ľudí ako vo veľkom mravenisku. Matky sa lúčili so svojimi synmi, ženy s manželmi. Ľudia si boli vtedy zvláštnym spôsobom bližší. Cítili k sebe spolupatričnosť v bolesti, ktorá nás zožierala všetkých rovnako. Cudzinci sa spolu rozprávali ako starí známi a spoločne plakali, či sa smiali. Vlak sa pomaly plnil, no my sme sa k sebe tisli a čakali až do poslednej chvíle. Keď sa blížil čas odchodu, pobral sa do vlaku. Vystrčil hlavu z okna v prvom kupé a zamával mi. „Vrátim sa." Sľuboval a silno mi stískal ruku. Túžila som sa k nemu natiahnuť, no bol príliš vysoko. Zrazu ma niekto chytil za boky a vydvihol vysoko do vzduchu, aby som mu mohla vtisnúť posledný bozk. „Je t'aime." Zašepkala som a potom sa vlak pohol. Ľudia na stanici pokrikovali a kývali a z okien vlaku trčalo nespočet rúk. Vzhliadla som k mužovi vedľa mňa, ktorý ma pred tým zdvihol. Týčil sa nado mnou ako stĺp elektrického vedenia a smutne sa usmieval. V jeho kávových očiach sa zračil nepokoj, keď dlhou kostnatou rukou mával na niekoho vo vlaku.
_______________________________________

Anais je obyčajné dievča, tak ako ty. No vo víre vojny je náhle nútená robiť ťažké rozhodnutia. Je odhodlaná urobiť čokoľvek, aby ochránila svojich priateľov a svoju novú rodinu. Aby ochránila svojho syna. A keď hovorím čokoľvek, myslím tým naozaj čokoľvek.