"Oj, veď rybky majú sklené záchlopky na oči, aby mohli hľadieť cez vodu, a ja som nebol taký opatrný, kráčal som tiež poblýskavajúcimi hlbinami. Biele more svetla siahalo vysoko nado mňa. Hladina sa nedala dosiahnuť rukami, možno bola pod samučkou oblohou, tam, kde sa na modrine voľačo marilo, akoby víry, alebo kŕdle vtákov, čo striehnu na rybky. V očiach čľupkali mi teplé vlnky. Prúdenie sa opieralo na mňa spredu, pristavoval a rozdeľoval som ho naspodku stehnami a hore prsiami, pričom ľahučné podlievanie oblapovalo ma za boky a nadľahčovalo. Dýchal som povetrie, ale pil som i slnce, a tak moje telo nalievalo sa ani fľaša vínom. Najprv bolo ružové, potom však spriezračnelo, na každej oblinke sa sperlilo, prežiarilo a nakoniec z oblohy čľuplo doň i slnce." (František Švantner, Nevesta hôľ)All Rights Reserved
1 part