Zobudila som sa priviazaná o stôl. Hlava ma stále trochu bolela, no už to nebolo tak moc. Nevedela som sa pohnúť. ,,Čo sa to do pekla stalo?" pomyslela som si, keď som sa porozhliadala okolo seba.
Po chvíli vošiel do miestnosti niaky chalan. Začala som sa trochu triasť. Keď prišiel bližšie zdal sa mi akýsi povedomí. Pozrel sa na reťaze, ktorými som bola priviazaná k stolu. Po hodnej chvíli prehovoril:
,,Tak, vitaj u nás Laura" Pozrela som sa podozieravo na neho. ,,Odkiaľ vieš moje meno?" Odvrátil zrak ale dlho to netrvalo a pozrel sa znova na reťaze.
,, Viem že ti to možno vadí ale bolo to-...",,Pýtala som sa odkiaľ vieš moje meno?! " Zlosť vo mne začala rásť, no skúsila som sa ovládať. Nechcem predsa vyvolať snehovú víchricu.
,, Laura ja-",, Nechcem aby si ma oslovoval menom!"
Zakričala som a trhla sebou tak, že reťaze ma ešte viac pritlačil k stolu. Vtedy mi došlo že je to kúzlo a pozrela som sa na neho. ,,Bolo to nutné..." Po týchto slovách odišiel z miestnosti. No predtým ako odišiel a zavrel za sebou dvere mi venoval ešte jeden pohľad, ktorý akoby hovoril: ,,Čoskoro sa uvidíme"All Rights Reserved