Hurt [Calum Hood]

,,Odíď, prosím..." zavzlykala som tentoraz trochu hlasnejšie a svoje nohy som si ku sebe pritiahla ešte viac.

,,Nemôžem! Nikdy ťa neopustím, pamätáš?" povedal a mne sa v hlave ihneď vynorila tá krásna spomienka, ale aj napriek môjmu menšiemu zasneniu sa som si všimla, ako sa ku mne priblížil dvoma malými krokmi.

,,Musíš odísť, nejde to." zopakovala som a snažila sa neznieť roztrasene, s lámucím sa hlasom, ale nedarilo sa mi to, svoje srdce neoklamem, a to mi hovorí, aby zostal. Ale nemohol, nie teraz, nie v tejto chvíli, nie keď som zranená...