Vošiel do jej života bez toho, aby na neho čakala.
Ona mu skrížila cestu, keď to vôbec nechcel.
Ocitli sa v kruhu, z ktorého neexistuje cesta von. Ak nechcú byť odsúdení spoločnosťou pre svoje city, musia svoje tajomstvo dobre utajiť. Potlačiť city do hĺbky svojich sŕdc a zabudnúť jeden na druhého. No je to azda v ich prípade možné? Dá sa donekonečna utekať, pred čím nemožno utiecť?
...
Zrak som zodvihla k oblohe plnej hviezd. Je tma a iba nočný mesiac osvetľuje celú zem. Odráža sa od vĺn mora a spôsobuje zvláštnu atmosféru.
„Hviezdy sú zaujímavé," rovnako zodvihol svoj pohľad k oblohe. „Verila by si tomu, že niekto si naozaj myslí, že vyzerajú presne tak, ako ich kreslia deti? A pri tom sú to v skutočnosti iba malé svietiace bodky, ktoré na oblohe nebudú navždy."
„Nikdy som sa takto nad tým nezamýšľala. Ale máš úplnú pravdu. Koho vôbec napadlo kresliť hviezdy ako niečo s piatimi ostrými hranami? Predsa každý vie, že hviezdy tak nevyzerajú ani z blízka, no aj tak ich tak všetci kreslia."
„Veľa vecí na zemi si ľudia urobili po svojom. Ja by som to nazval našou ilúziou. Predstavujeme si niečo tak, ako to vôbec nevyzerá a to nie iba pri veciach, ale aj rôznych situáciách. Zbytočne všetko zveličujeme alebo tomu nedávame veľkú váhu, aj keď by sme mali."
...
Štyri roky. Je to tak dlho, čo Sebastian videl sestru svojho najlepšieho kamaráta, Mayu. Bolo to najmilšie sedemnásťročné dievča, aké ste kedy stretli. Teraz? Nie tak moc.
Jej brat Theo sa odsťahoval a celý jej svet sa potom zrútil. Musela sa naučiť postarať sa o seba. Takže to znamená, že to už nie je to malé dievča, ktoré si pamätajú. To zistia veľmi skoro. A nie pekným spôsobom.
Najhoršie je, že teraz sú si Sebastian a Maya tak podobní, že je to desivé. Ale medzi nimi sa nemôže nič stať, však? Nenávidia sa.
Navyše, Sebastián je najlepší kamarát jej brata, to by im nikdy nevyšlo.
Že?