Balada o chladnej krvi

A národ oboril sa na národ
s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.
Kreš spráskal pušiek, zahrmeli delá:
zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,

Nazvite si to ako chcete.
Osud, Vôľa bohov, Vesmír. Nech už to bolo čokoľvek, bolo to rozhodne väčšie ako my. A kohokoľvek to nútilo premýšľať nad tým, že to nemohlo byt len tak, náhoda. Bolo to niečo viac.

Tak veľmi, ako od seba dokážu byť odlišný Sever od Juhu. Tak veľmi môžu byť dve duše na sebe životne závislé.
Každý za sebou ťahá svoj tieň, čo ho na srdci ťažia staré spomienky. Hoci to bolí, hlas krvi nič neprekričí. A práve hudbou sa človek najviac povznesie nad to, čo je.

Hoci táto pieseň začína smutne a jej obsah, text i dej znejú pochmúrne.
Na dobrú noc pohladenie srdca i duše prinesie.
A iba úprimná láska napraví nešťastie.