Hneď ako som ho uvidela, vyhŕkli mi znova slzy. Áno, nevedela som mu odpustiť to čo sa stalo, ale ani som nedokázala od neho odísť. Mala som silnú potrebu zostať mu nablízku a starať sa o neho. Prisunula som si stoličku ku posteli, kde som si sadla a chytila ho za ruku. Sedela som tam a len som sledovala ako spí. Je tak úchvatný, keď spí aj keď je takto dotlčený.
„Ach Ian. Prečo sa to muselo medzi nami takto pokaziť? Ľúbim Ťa, ale strašne si mi ublížil a to všetko mení." Šepkala som mu pomedzi slzy.
Dlhé žúrovanie a nedostatok spánku spôsobilo, že som tam pri jeho posteli nakoniec zaspala. Zobudilo ma až to ako ma hladil po vlasoch. Pozrela som naňho a on sa usmial.
„Ty si prišla."
„Hej som tu. Odpočívaj. Ja nikam nejdem, kým nepríde Paul." Zvraštil čelo.
„Ešte stále sa na mňa hneváš?" Trochu zosmutnel.
„Ian povedz mi niečo. Nespravil si to naschvál, že nie?" Zámerne som sa vyhla jeho otázke.
„Čo tým myslíš?"
„Nevbehol si pred to auto zámerne, však?"
@Tomlinson_Tina