Angel

Bol to iba okamih. Bola to iba sekunda kedy som pocítila silný náraz. Bolesť mi prešla celým telom a zreteľne som zacítila ako mi v tú istú sekundu popukali pravdepodobne všetky kosti v mojom tele. Poslednú vec, ktorú som vnímala bol môj studený výdych na pokožke pod mojím nosom. To všetko znamenalo iba jedno. Koniec mojej existencie, koniec môjho života. Pre mňa všetko skončilo, no on dostal šancu pokračovať ďalej. Znova sa zhlboka nadýchnuť, otvoriť oči a pokračovať. Žiť ďalej s vedomím, že už nikdy neuvidí moju tvár, už nikdy nezapočuje môj smiech. Nemôcť sa ma viac dotknúť, nezacítiť vôňu mojej pokožky, mojich vlasov....
Ako môže človek pokračovať ďalej keď stratil zmysel života? Ako sa má zmieriť s myšlienkou, že zo sekundy na sekundu prišiel o milovaného človeka? Ako má pokračovať, ako sa ma znova usmievať?
Keď bez toho druhého nie je ničím. Keď bez toho druhého má pocit, že sa nedokáže poriadne nadýchnuť. Úsmev, šťastie, nádej, radosť ostali už len prázdnymi slovami. Neexistuje nič a nikto kto by dokázal zaplniť to prázdne miesto, ktoré mu ostalo. Jeho život sa stal iba prežívaním zatiaľ čo môj pokračoval ďalej. V inom svete kde nemal byť viac mojou súčasťou. Kde ja som mala pre neho ostať už len čírou spomienkou....