Joana

Jeho chvíľku na oddych prerušil vyzváňajúci telefón vedľa jeho tela. Rukou ho inštinktívne nahmatal a dal sa do sedu, už aj chcel prijať hovor, no namiesto toho ho zamietol. Pozornosť mu totiž ukradla dôležitejšia vec. Alebo skôr osoba. Pri okne, zahalená tmou stála nižšia postava, ktorej blond vlasy sa spúšťali po ramenách dole a Dorianové srdce vynechalo pár úderov.

Joana, tá pre ktorú nespal niekoľko desiatok noci stála pri okne a svojim pohľadom mu prepaľovala dieru do tela. Dorian zamrzol, nebol schopný pohybu iba na ňu pozeral a nevedel, či je to len jeho výplod fantázie, stelesnená túžba a prianie alebo tu je Joana naozaj.

„Joana.." šepol do prázdna so všetkým zmätkom a chaosom, ktorý sa v ňom nachádzal. Joana sa pri zaznení jej mena pohla a v odraze mesačného svetla si Dorian všimol záblesk kovu. Joana vystrela pred seba ruku, v ktorej pevne držala zbraň. Pohľadom, tak chladným, ktorý by mohol robiť konkurenciu Gabriel, keď sa jej niekto nepáči sa naňho neľútostne pozrela. Osoba, ktorú pred sebou Dorian vidiel vyzerala ako Joana, voňala ako ona, no jej pohľad bol cudzí a nepriateľský.

„Arrivederci amore mio" prehovorila a domom sa niesol výstrel.