Eva

Potichu za sebou zavrel dvere a vyzul sa. Mal pocit, že dom je prázdny. Nedoliehalo k nemu žiadne cenganie príboru z kuchyne ani hmkanie melódie z obývačky. Nepočul nič okrem svojho vlastného dychu.
Eva nevedela byť ticho. Keď si myslela, že ju Tomáš nepočuje, spievala nahlas a keď bol v jej dohľade, melódiu si hrala popod nos.
Inokedy lietala po dome vo svojom obľúbenom ružovom vyťahanom tričku s nápisom Roxy a so štetcom v ruke si premeriavala jej dielo na stene. Vraj na chodbe chýbalo trochu farby. Najhlučnejšia však bola, keď bola ticho.
Vtedy cítil vibrovanie jej myšlienok. Šteklili ho na nose. Už len pri tom, keď ju nenápadne pozoroval, ako číta knihu, mal pocit, že vidí to, čo ona. Ulicami otriasal jej hlučný pohľad, keď s foťákom na krku sledovala krivky ďalšej starej budovy, ktorá sa stala jej modelkou.
Hudbu si púšťala len príležitostne, rušila ju. Potrebovala si žiť svoju vlastnú melódiu. Tomáš sa cítil výnimočne, pretože mu do vrecka stále strčila papierik s notami. Pustila ho na svoj koncert, nechala ho hrať na gitare. Stali sa hudobným duom.
Ticho posledných týždňov ho nútilo zatínať päste a napínať sánku. Frustruje ho. Eva je ticho aj keď rozpráva. Knihu už len číta a na žltú stenu na chodbe sa pozerá s nevýrazným odporom.