Dream

Ukážka:
Sedím v hlbokom lese. Všade okolo mňa je tma. Netuším, kde som, ani čo sa deje. Zo všetkých strán počujem šepot: „Elisabeth, Elisabeth, Elisabeth,..." Ja však nepočujem svoje meno. Škaredá, lenivá, nepotrebná,....
Topím sa v tom. Moja myseľ sa s každým zašepkaním láme a ničí. „Elisabeth, Elisabeth, Elisabeth,..." ufňukaná, nechutná, bezcitná... Je to všade. Mám pocit, že sa za chvíľku zbláznim. Je to neznesiteľné. Začnem kričať, ale nikto ma nepočuje. Cítim sa stratená...
Zrazu zazriem svetlo. Najprv také maličké, že ho skoro ani nevidím. Pomaly sa blíži a zväčšuje, tma avšak bojuje, snaží sa to zastaviť. Šepkanie sa zrýchľuje, ale čím bližšie je svetlo, tým jasnejšie počujem iný hlas, prichádzajúci niekde z vonku. Ako keby z iného sveta... „Elisabeth! Beth! Beth, zobuď sa! No tak, vstávaj..." Načahujem sa za tým hlasom. Svetlo sa približuje stále rýchlejšie a rýchlejšie a cudzí hlas je stále jasnejší a jasnejší. Svetlo príde až predo mňa a nakoniec ma pohltí.
Cítim, že sa okolo mňa obopnú silné svalnaté ruky a pevne, ale nežne, si ma privinú o mäkkú teplú hruď. Prudko otvorím oči, a uvidím, že sa nado mnou skláňa môj najlepší priateľ. Pozriem sa mu do zafírových očí , ktoré sú tak nádherne známe, až sa mi do očí nahrnú slzy. Moja kotva. Môj pevný bod. Moja záchranná sieť. Jediný človek na svete, ktorý vie, že môj úsmev je falošný. Pevne sa pritisnem na jeho známu hruď a jeho teplo ma ukľudní. Oči mi oťažejú. Ako by som na nich mala závažia. „Shhh....Shhh...", počujem ako šepká. Jeho teplo je stále viac a viac vzdialené. Znovu ma zahalí temnota, ale tentoraz iná - pokojná, upokojujúca, tich