Za hranicami Dna

Už automaticky, tak ako ju to kedysi Emanuel učil ruku skrútila a kým si obaja stihli uvedomiť čo sa stalo, útočník už krvácal na Carinu tvár. Rýchlo do neho kolenom strčila aby sa nestalo, že ju priľahne a sama sa pretočila nabok aby s tichými vzlykmi vypľula cudziu krv.
Schúlila sa do klbka a pokúšala sa z hlavy vytesniť chrčiace zvuky umierajúceho tela hneď vedľa nej. Pokúšala sa vytesniť jeho telesné teplo. Jej dýku mal pravdepodobne stále z časti zabodnutú v krku, preto umieral pomalšie. Potichu vzlykala. Za dva roky nebola nútená nikoho zabiť. Ona mala ľudí liečiť ! Ona, čo v sebe nosila dar liečenia a napriek tomu teraz niekoho pripravila o život.
Naplo ju a Cara sa v kŕči skrútila, keď začala zvracať.
- Nedotýkaj sa jej ! - Matne zaregistrovala povedomý hlas, no pre mdloby, ktoré jej znova neodbytne nahlodávali vedomie ho nevedela zaradiť.
- Zaistite oblasť ! -
- Hej... - Zúbožene za hlasom nadvihla hlavu a do oči ju bodla oceľová šeď.
- Kto by to bol na teba povedal princezná... - Zasmiala sa a jazva sa jej strašidelne natiahla.