answer 1

Všetci sme v každom jednom okamihu prítomnosti viazaný samým sebou. Ako, ako by sme mohli byť viazaný bez toho aby sme si to uvedomovali? Jedno slovo a to pamäť.
Naša úžasná pamäť, ktorá nás dokáže spojiť so samým sebou pred 2 minútami, 2 hodinami, 2 dňami, 2 mesiacmi, 2 rokmi až tak ďalej ako si len vieme pamätať. Byť v spojení s vlastnou pamäťou vlastne znamená ukladanie si toho kto sme, kým sme, prečo sme, pre koho sme, odkiaľ sme. Všetko čo vieme o ľuďoch, veciach, javoch, situáciách vieme vďaka sebe.
Tú pamäť, ktorú práve teraz používame si môžeme predstaviť ako schránku, cez ktorú prejde každá stotina sekundy nášho života. To čo sa v nej usadí, ako piesok na dne rieky, sú všetky farby, odtiene, lúče slnka, ale aj každý jeden škrabanec, ryha, prach a vyblednutá farba. Takže to v akom stave je, odráža kto vlastne sme.
Čo by sa ale stalo, keby sme naše spojenie stratili alebo ho nemali. Prázdna schránka, ktorá neodráža žiadnu farbu, odtieň, škrabanec, prach, nič čo by ju charakterizovalo, čo by nás na nej zaujalo, spojilo. Skľučujúce? Alebo naopak oslobodzujúce?
Moja otázka znie, byť radšej plný škrabancov, farieb a odtieňov ako tá najplnšia schránka na svete, alebo byť prázdna schránka, bez ničoho, bez povšimnutia, bez škrabancov a bez obmedzení, ktoré nám dáva o samom sebe?