MIESTO KDE SA DUŠA DUSÍ V TICHU

KAPITOLA 2

Prvý deň, keď prišli do krízového centra, bol čistá katastrofa.
Okamih, ktorý drvil jej vnútro na maličké kúsky.
Strach z neznámeho. Strach, ktorý sa menil na bolesť - prichádzajúcu každým prebudením.
Vidieť, že nie je doma...
...aj keď ten domov nikdy nebol milujúcim miestom...
to všetko pôsobilo, akoby ju vytrhli z vlastnej reality.
Dni na tom mieste plynuli strašne pomaly.
Akoby tam čas prestal fungovať.
Ona a jej sestra si boli veľmi odcudzené.
A keď si sestra našla kamarátku a premiestnili ju do izby k nej...
prišli prvé panické záchvaty plaču.

Nie slzy, ktoré utíši niečí hlas.
Ale záchvaty, ktoré neviedli k ničomu inému, len k tomu, že ju odviedli pod studenú sprchu.
Aby sa spamätala.Bol to okamih hlbokej bolesti.
Cítila sa, ako keby stratila všetko, čo kedy mala.
Aj keď sestrina bolesť bola veľká, moja bola nehorázne traumatizujúca.

Bola len tretiačka na základnej škole.
A už niesla na pleciach taký obrovský kameň a v srdci? V srdci sa jej spravila obrovská diera až začala pochybovať, či to vôbec zvládne.
Bolelo ju každé nadýchnutie.

Po čase prišlo svetielko. Dovolili návštevy.
Mama. Babka.
Bola taká šťastná, že prišli... raz. Potom ešte raz.

Ale potom prestali chodiť.
Prišlo len ticho.

A hneď nato veľký úder, ešte horšia správa.
Babka zomrela.
Rakovina.
Snažila sa bojovať, ale choroba bola silnejšia.

Sestru to tak veľmi zlomilo a ja aj keď som jej chcela pomôcť, vôbec som nevedela ako, žralo ma to z vnútra.

---

Tam, medzi chladnými stenami a studenou vodou, medzi plačom a samým sebou...
sa niečo v nej zlomilo.

Pokračovanie bude.
Tento príbeh ešte neskončil.
Ani ona.