„ODCHOD BEZ NÁVRATU"

KAPITOLA 3

Dni plynuli pomaly a ťažko, akoby sme sa topili v beznádeji. Neustále prichádzali noví ľudia, ktorí so sebou prinášali napätie a ticho. Nič nebolo známe, všetko pôsobilo cudzo.

Keď sme museli nastúpiť do školy, bolo to ako vstúpiť do rozbehnutého vlaku. Trieda už mala svoje pravidlá, vzťahy aj hierarchiu – a my sme boli tie cudzie, tiché, uzavreté. Spočiatku to bolo ťažké, no časom sme si našli pár kamarátov a školu sme si zvolili ako malý únik. Aspoň na niekoľko hodín denne sme mohli zabudnúť na to, kde žijeme.

Po škole sme sa vracali za vysoké brány, ktoré sa za nami zakaždým zatvorili. Tam sa dni nepočítali – len prežívali. Steny, izby, rutiny – všetko sa opakovalo. Čas stratil význam, neexistoval začiatok ani koniec. Niekedy nás potešila návšteva – mamin brat so svojou priateľkou nás vzali na chvíľu von. Cítiť slnko a vietor bolo ako zázrak. Také chvíle boli vzácne, ale prežili sme z nich ešte dlho.

Po viac než roku prišla nečakaná správa: budú nás premiestňovať do detského domova. Znie to možno neutrálne, no pre nás to bola rana. Hoci sme to miesto nemilovali, zvykli sme si. A keď si dieťa konečne nájde rytmus, niekto ho opäť preruší.

Nikto nám nič poriadne nevysvetlil. Mali sme len deväť či desať rokov – a život sa s nami nemaznal. Jeden deň ti niečo dá, druhý ti to vezme. Keď nám oznámili odchod, nechápali sme. Mysleli sme si, že tam ostaneme navždy. Ale „navždy“ v týchto zariadeniach neexistuje.

Pamätám si ten deň živo: zbalené tašky, slzy, objatia. Aj vychovávateľky plakali. Potom prišlo čierne auto. Žiadne slová, len presun. Znova niekam, o čom nič nevieme. Znova nový začiatok, ktorý sme si nevybrali. A predsa sme museli pokračovať. Lebo nebolo inej voľby.