DRUHÁ ŠANCA part 1

Už som mala všetkého dosť. S rodičmi som sa stále hádala, škola išla dole vodou. Tak som vykročila do usmokleného dňa. Zamyslená, so slúchadlami v ušiach, nevnímam nič okolo seba. Dážď naberal na sile, prichádzala búrka. Uvidela som starý, opustený dom. Veľmi sa mi doň nechcelo, ale predstava chladných dažďových kvapiek na mojom tele ma prinútila otvoriť jeho ťažkú bránu. Nechcela som zmoknúť. Opatrnými krokmi som prešla do jeho útrob.
Dvere sa za mnou ihneď zavreli. Zľakla som sa. Na prízemí bola veľká tma, ale na stole som uvidela modrú sviečku. Zobrala som zapaľovač, ktorý som našla vo vrecku a zapálila ju. Vo chvíli sa neznáma miestnosť stala prívetivejšou. Keď som už mala aké také svetlo, vykročila som po schodoch na poschodie. Na stenách boli staré, dosť strašidelné zaprášené obrazy. Na konci chodby boli dvere. Kde viedli? Rozhodla som sa to zistiť. Chytila som sa kľučky. Bola zaprášená, vidno, že tu už dávno nie je život. Dvere vŕzgali, ledva som ich otvorila. Izba vyzerala byť dievčenská. Vstúpila som. Maličká útulná detská izba štrnásťročného dievčaťa môjho veku. Ako som si obzerala izbu, moje oči zavadili o papier na posteli. Bol dosť pokrčený, ako keby ho už niekto čítal. Mráz mi prebehol po chrbte, keď mi prezradil svoj obsah. Bol to odkaz pre rodičov. Vyznanie dcéry, že ich ľúbi, ale už neznesie tie každodenné hádky. Hádky, ktoré mali na svedomí jej problémy v škole. Myslela na ne pri učení, na ktoré sa nemohla sústrediť. Rozhodnutie ukončiť to, bolo rýchle. Skočila z okna.
Pri posledných riadkoch listu mi papier vypadol z rúk. Jeho pád bol kĺzavý, nekonečný, akoby plával cestou na dlážku pokrytú plyšovým kobercom. Veľmi som sa zľakla. Čo najrýchlejšie som chcela vypadnúť z toho domu. Ako som utekala, zakopla som o koberec, ktorý ležal na schodoch. Hlava ťažko dopadla na podlahu, nervové bunky