Na dolnom konci ihriska stál starý opustený dom, do ktorého sa nikdy nikto neodvážil vojsť... Počkať, vážne? Veď tá hudba hrala práve odtiaľ! Monika sa rozbehla tým smerom cez celé ihrisko, no ja som zostala stáť pod bránkou ako skamenená. Neviem prečo, no odjakživa som sa k tomu domu bála čo i len priblížiť. Nocou sa rozľahol strašný výkrik nasledovaný Monikiným volaním: „Alicka, Alicka, poď rýchlo sem!" Rozbehla som sa k domu, zanechávajúc svoj strach niekde v diaľke. Premkýnal ma iný strach - strach o kamarátkin život. Keď som bola 5 metrov od domu, vyšla spoza rohu s malým šteniatkom na rukách a vysokým hnedovlasým chalanom za pätami. „Však je nádherný?" spýtala sa, pozerajúc pritom na psíka v jej náručí. Ani si nevšimla môj vystrašený výraz. Stála som tam v nemom úžase asi minútu, kým som sa ako - tak spamätala.
3 parts