Memories

V jednej chvíli sme spolu všetci sedeli v aute. Mala som narodeniny - 14 rokov. Viezli sme sa domov z oslavy. Bola už noc a pršalo. Sledovala som, ako sa kvapky gúľajú po okennom skle. Rodičia veselo žartovali a smiali sa aj s mojou staršou sestrou Helen, no ja som už bola unavená. Len som pevnejšie zovrela malú kytičku fialových kvietkov, ktoré som dostala od najlepšej kamarátky. Boli to petúnie, moje najobľúbenejšie kvety.
,,Kedy už budeme doma?" spýtala som sa unaveným hlasom a hlasno som zívla.
,,Už o chvíľku, zlatko," povedala mama a načiahla sa, aby ma pohladila po tvári.
Otec sa ticho zasmial a chystal sa dupnúť na brzdu, pretože pred nami bola trať a semafory signalizovali, že pôjde vlak. No nič sa nestalo, auto nespomalilo. Dobrú náladu v aute vystriedalo zdesenie. Mama vykríkla:
,,Helen, z auta, rýchlo! A zober aj Kiru!"
Cítila som, ako ma čosi oblapilo a ako to so mnou vyskočilo z auta. Kotúľali sme sa až kým moja hlava nedopadla na niečo tupé po čom som v nej pocítila prudkú bolesť. Chvíľu bolo ticho, a potom sa ozval ten strašný zvuk brzdiaceho vlaku a škrípanie kovu narážajúceho o kov.
Z posledných síl som natiahla ruku a snažila som sa niečo nahmatať. Moje prsty sa dotkli niečoho jemného. Petúnie. Chytila som ich.
Po tom si ma zobrala tma.