"Neboj všetko bude v poriadku"prihovoril sa ku mne a chytil ma za ľavú ruku z ktorej mi trčala kanyla.Zasmiala som sa,ešte stále mu nedochádzalo ako sa míli.Pozrel sa na mňa s opuchnutími očami a vyzeral ako by chcel niečo povedať.Trošku som sa zľakla nevedela som že ho to tak vzalo.Myslela som si že keď som mu prvýkrát povedala o rakovine tak že sa po druhýkrát už tak báť nebude.Pohladkala som mu ruku na znak upokojenia,keďže som nemohla rozprávať lebo mi zavadzal prístroj na dýchanie.Cítila som ako mi pustil ruku a jemne ma pobozkal na čelo."Zajtra zas prídem."povedal chrapľavým hlasom a odišiel. Tento príbeh je o 18 ročnej Latest Breath ktorá trpí rakovinou pľúc.Kôli prístroju ktorí musí stále všade za sebou vláčiť aby prežila ďalší nezmyselný deň svojho života sa cíti ako najväčší autsider.Aby nemyslela nad smrťou a nemala časté depresie pravidelné chodí na hodiny gitary.Myslela si že jej život už horší byť nemôže bohužiaľ prišiel ďalší úder pod pás.Postupom času si na fyzickú bolesť začína zvykať za to ťažšie si zvyká na psychickú ktorú jej spôsobuje hnedovlasý chalan so zelenými očami.Pri ktorom sa cíti akoby na tento svet konečne patrila.On jediný sa k nej správa ako k rovnocennej nie ako k dievčaťu čo sa nedokáže nadýchnuť.