Osud nám je v pätách

POZNÁMKA AUTORA : PRÍBEH NIE JE DOKONČENÝ, JE TU LEN ČISTO Z NOSTALGICKÝCH DÔVODOV 💫🖤

Otec mi vždy vravel,že ak chcem vidieť dúhu,musím si najprv zvyknúť na dážď.Bolo to smiešne,pretože som mala sotva jedenásť a tejto vete som ani v najmenšom nerozumela.No on mi ju opakoval noc čo noc,keď ma odkladal do ríše detských snov.Každú noc to opakoval ako rutinu a hovoril to takým vážnym,smutným hlasom.Vtedy som to nechápala, no teraz som si začala uvedomovať to, že sa správal tak, akoby tušil , že ma opustí skôr, než ma život začne skúšať.Len pár rokov na to mňa, brata aj mamu opustil človek, ktorý všetko zaceľoval. Všetko,ako veľkým treskom sa začalo meniť. Rozprávkové detstvo sa stratilo ako mihnutím čarovného prútika, mama už nebola milujúcou matkou, ja som už nemala iba jedného súrodenca a priatelia sa akoby prepadli pod zem aj v prípade, že stáli hneď vedľa mňa.Akoby sa s ním jednoducho vytratilo všetko dobro, ktoré ma chránilo od nesprávnych ľudí, ktorých som začínala stretávať na každom kroku. Od nesprávnych situácií, ktoré som už nemohla len tak hodiť za hlavu.Od života, ktorý už nie vždy prinášal len šťastné konce.
Začala som sa sama sebe pýtať,či príde niekto, kto ho nahradí, kto môj jednoduchý svet vráti a zažne v mojej tme svetlo.A náhle prišiel on.Ten, ktorý sa stal mojim najlepším kamarátom a možno,..možno aj mojou naozajstnou láskou.Ten, ktorý môj život vrátil aspoň na malé okamžiky.Ale priniesol zo sebou nové otázky, ktoré mi vírili v hlave. Je láska viac, než priateľstvo? Alebo vždy láska vyhrá aj s následkami toho, že sa priateľstvo nikdy nevráti ?
Možno, že niekedy stačí len snívať s otvorenými očami.Možno, že len stačí veriť.A možno, že naozaj existujú aj šťastné konce.