Stále Málo Smiechu

Bolo leto. Rano ked som sa zobudila tak som sa pozrela na hodiny bolo 7:56 vravim si ,,do riti ja som zaspala" uz sa pred 16timi minutami začalo vyučko a ja ešte lezim v posteli. Rýchlo som sa obliekla a vyletela ako výr z postele ,rozbehla som sa do školy. Od školy byvam len pár metrov mam to rovno cez ulicu . Vošla som dnu a prezula sa v chodbyčke . Utekala som na druhe poschodie kde mam triedu v tej rýchlosti som sa nepozerala pod nohy a o pospedny schod som sa potkla rozpľaskla som sa na zem ako zrazena ropucha , skoro nič som si neudrala len som na celu chodbu s plneho hrdla zakričala ,,jau'' lebo som si zahrizla do jazyka a na vsetkych piatich triedach sa otvorili dvere a rozchychotany žiaci po nednom povychdzali z tried ja som zahanbena ležala na zemi a aby toho nebolo malo tak aj všetci učitelia. Postavila som sa podyšla do stredu chodby a ani neviem preco ale ako taky dement som sa všetkym poklonila a odkráčala do svojej triedy a už som počula ako zamnou všetci tlieskajú..