Čierna krajina

Čierna krajina
Sedí žena sedí,
doma na priedomí.
Bdie si na stoličke,
popritom šije.
Šije čiernou niťou šije,
čierna niť, ako tá krajina,
ktorú pozoruje.
Sedí žena sedí,
doma na priedomí,
zrazu k nej priplichtí sa malé čierne mača.
Malé čierne mača okolo nohy sa jej obtáča,
mraučí, lezie na nervy.
Špinavé, zmoknuté, túlavé mačiatko.
Žena ho odháňa,
namáha sa.
No darmo.
Mača sedí a nepohýňa sa.
Žena vdova, nikoho nemá.
Mača schmatne a hor sa s ním dovnútra.
Pozoruje, pozoruje, vidí že je to kocúrisko.
Mysľou niekde inde bola,
Vonku černota roztiahla sa po celej oblohe.
Mraky začali súboj.
Pozatvárala okenice a zažala svetlo.
Uprene sa díva na mača,
ktoré oblizuje sa.
Ako ju našlo?
A prečo práve ju?
Zaspala.
Deň takmer ako každý iný,
ráno rozvidnelo sa.
No jej oči sa už nikdy neotvorili.
Zaspala ticho tichúčko.
Nikto nezvedel ,
čo sa tej žene stalo.
Každý vedel,
každý zvedavo,
obšmietal sa okolo jej domu,
zvesť sa nejakú novinu.
Každý znal že každý jej umrel.
Nebolo jej súdené žiť ďalej