Hľadanie života

Bol krásny deň, slnko svietilo, sem-tam mraky na oblohe, bol som vonku na záhrade. Čítal som si knihu, anatómia klamstva, bol som asi tak v polovici knihy. Dočítal som 230-tu stranu, a potom sa položil knihu na deku, a ležal na deke. Vedľa mňa bol môj pes, ktorý len ležal a sledoval si svoju loptu. Keď vtom sa postavil a začal štekať na oblohu. Ja som sa prebudil a snažil som sa ho utíšiť, ale márne. No keď som poriadne otvoril oči tak som uvidel niečo svietiace na oblohe, zapozeral som sa poriadne a zistil som, že to sú rakety. Hneď som vstal, zobral so sebou psa, išiel som do domu. Vošiel som do vnútra a povedal som svojej žene, že nech pobalí to najdôležitejšie, a že nech čo najskôr opustí dom. Ja som zatiaľ išiel po zbraň. Prišiel som domov a Nina už mala zbalené. Nastúpili sme do auta, pes išiel do zadu. Naštartoval som auto ani som nezapol pás a hneď som vyštartoval. Uháňal som ku atómovému krytu. došlo mi to už len z toho princípu, že sirény vydávali ostrý piskot. Došli sme tam, už tam bolo niekoľko desiatok ľudí. Povedal som Nine, že nech je opatrná, že ja idem zatiaľ zistiť čo sa deje. Prišiel som k známemu (Mirovi) a spýtal som sa ho čo sa tu deje, a on mi povedal,:"Boris, rád ťa vidím, Rusi na celý svet vypustili atómové rakety, aj na nás a dodali k tomu, že celý svet ide do zániku." Ja som si neskôr zistil, že kde sa mám zapísať, čo kde ako aby sme mali miesto. A bola mi povedaná smutná správa, povedal mi ju Miro.:"Boris nerád ti to hovorím ale psy nemôžu ísť do bunkru". Bol som sklamaný, nechcel som to oznámiť Nine, lebo ona bola s naším psom veľmi spojená, milovala ho. Povedal som jej to skôr než sme nastúpili do bunkru, oprela sa mi o rameno a začala plakať. Utešoval som ju, ale nechcela sa s tým zmieriť. Už bol čas vojsť do bunkru a musela sa rozlúčiť so psom. Rozlúčili sme sa a vošli sme do bunkru.