O srdci navždy skazenom

Počujem tlkot srdca. Srdce tak čierne a skazené, ležiace v útrobách opusteného tela, ktoré sa topí v špine a bahne. Tam niekde pod čiernou hlinou si, navždy vládneš mojej mysli a srdcu, srdcu láskou večne zmorenému, ktoré po tebe túži ako putovník po vode na horúcej púšti. Bol si mojou fatamorgánou, bol si vetrom v mojich plachtách, čo hnal ma na rozbúrený oceán, len vďaka tebe som žila a trpela. V šume mora počujem tvoj smiech a tvoje hriešne slová, rozpaľujú ma do špiku kosti. Cítim tvoj dych na čele, tvoje prsty na mojej nahej koži. Moja duša nikdy nepoznala väčšie temno ako to, ktoré vychádzalo z teba, moje oči nikdy nevideli niečo tak nádherné ako tvoj zovňajšok, moje telo nikdy nepocítilo takú silu, ako keď som bola v tvojom objatí. Bez teba som prázdna, moja cesta za večným životom viac nemá zmysel.Povedz, čo mi zostalo? Len nenaplnené túžby a sny, ktoré sa rozplynú v tme.