Hidden memories

Keď som zaparkoval pred jej blokom, obaja sme ešte chvíľu ostali sedieť v aute. Sára na mňa však potom pozrela a otvorila dvere. Okamžite som vystúpil tiež.
„Odprevadím ťa" povedal som jej.
„Je to pár krokov" pripomenula mi.
„Ja viem," odvetil som jej. No chcel som s ňou byť ešte aspoň chvíľu.
„Nepozvem ťa hore."
„Aj to viem," uškrnul som sa a v duchu som bol rád, pretože ak by sme boli sami medzi štyrmi stenami, nič by mi nezabránilo v tom, aby som si ju vzal. Zastali sme pred jej blokom a ona na mňa pozrela. Jej pohľad bol uprený, skúmavý, trocha vydesený, no videl som v ňom aj niečo, čo som v ňom výdaval kedysi dávno. Potriasol som hlavou, pretože to tam nemohlo byť. Bol som pre ňu cudzí. Bol som pre ňu spevák zo skupiny, ktorú mala rada, no nepoznala mňa. Videla len to, čo ostatní. Videla môj zovňajšok, ktorý ju priťahoval, pretože som cítil, ako na mňa reaguje, no nemohlo to byť nič viac.
„Máš priateľku," povedala, akoby to bolo niečo, čo rieši všetko.
„Mel?"
„Áno," prikývla.
„Mel je skôr kamarátka s výhodami," odvetil som a podvedome som k nej spravil krok.
„Aha," šepla, pričom sklopila pohľad. Keď sa na mňa pozrela znova. V očiach mala odhodlanie. „Nech sa u teba ráno a teraz v aute stalo čokoľvek, nebudem ďalšia."
„To by som od teba ani nechcel," šepol som jej, pričom som sa k nej znova priblížil.
„A čo by si odo mňa chcel?" opýtala sa ma, pričom som zreteľne cítil, že sa jej zrýchlil dych. Stáli sme pri sebe blízko. Takmer sme sa dotýkali a ja som neodolal. Položil som svoju dlaň na jej pás, pričom som ju nežne pohladil. Naklonil som sa k nej a vdýchol som vôňu jej vlasov, jej pokožky.
„Všetko," vykĺzlo mi z úst.

Poviedka písaná s @Mima566