Prízrak

Jeho sýto zelené oči skvelo doplňovali atmosféru jarného lesa, ktorý sa po dlhých mesiacoch prebral k životu. Ja sama som sa akoby prebrala k životu v ten deň, kedy som ho stretla.

Sedela som opretá o kmeň stromu a dívala sa na Atreja, nezvyčajného chalana s ešte nezvyčajnejším menom.

„Čo sa na mňa tak pozeráš?!"

Vytrhol ma zo spleti mojich rozbúrených myšlienok. V poslednej dobe akoby mal deň len pár hodín. Nevnímala som objatia rodičov, neustále vyrývanie sestry a ani blbé nápady mojich kamarátov. Vnímala som len a len jeho, akoby bol môj celý svet.

„Diana, vnímaš ma?" kľačal pri mne a pozeral mi do očí. Ako som už vravela: bola som ním priam posadnutá.

„Prepáč, nejako som mimo."

Usmial sa a pohladil mi líce a to mi pripomenulo, že je najvyšší čas odísť.