Prečo to musím byť ja?

1. Kapitola

Pred 7 rokmi:

Bola to pokojná noc, zrazu som sa na posteli strhla. Vonku sa začala streľba. Mama nás zobudila a schovala do bunkra, ktorý ležal asi 3 poschodia pod domom. Chcela ešte ísť po otca, ktorý pomáhal ošetrovať ľudí. Tesne potom, ako stihla zavrieť železné dvere na bunkri, spadla na dom raketa. Otriaslo celým bunkrom "Mama!" Zvrieskla som a rýchlo sa snažila otvoriť dvere.

Keď sa mi ich konečne podarilo otvoriť ,mama ležala na zemi bez polky tela v kaluži krvi. Bola mŕtva. Brat stál hneď za mnou, ale zastavila som ho v čas, aby nič nevidel. "Adam, ostaň tu. Vrátim sa, sľubujem!" do očí sa mi tisli slzy. "Kde ideš ,Katrin!? Ostaň tu, nechoď preč!" Adam sa rozplakal. Tuho som ho objala "Ostaň tu." Rýchlo som zavrela dvere a šla hľadať otca do nemocnice.

Tej budove sa vlastne ani nedalo povedať nemocnica. Z vonku ošarpaná ,väčšinou bez okien, vo vnútri bolo len to najjednoduchšie vybavenie, ktoré si lekári a sestričky dokázali vlastnoručne poskladať. Netušila som, kam mám ísť, aby som našla otca. Zrazu som ho zbadala. Bežal von za ostatnými zranenými, pretože vo vnútri už nebolo miesta. "Oci!" zakričala som, aby ma počul.

Otočil sa, asi sa mu trochu uľavilo, keď na mňa pozrel. Pousmial sa "Ka...."

"Ociii!" vrieskala som, bola som pri ňom, keď sa mu okolo hlavy spravila krvavá mláka. Zbadala som toho sviňiara, ktorý to spravil. Asi pol metra odo mňa ležal další mŕtvy muž. V ruke držal dýku. Pribehla som k nemu, zobrala ju do ruky. Na to, aká bola mohutná ,bola celkom ľahká a veľmi ostrá. V návale zlosti som zamierila na toho povstalca skôr, než sa stihol spamätať. Dýka sa mu zaryla do hrudníka. Vyvalil na mňa oči a spadol na zem. Bolo po ňom. Rozbehla som sa za bratom. Dom bol z vonku celkom v pohode, až na tú asi 10cm širokú puklinu, ktorá sa tiahla jednou polovicou. Ani som sa nestihla spamätať a jedna celá strana domu sa zosunula na zem. Nie ,len Adam nie. pomyslela som si. Rozbehla som sa ešte rýchlejšie a medzi ruinami začala hľadať železné dvere. Našla som ich, odhádzala čo najviac rozbitých tehál a vecí tak ,aby sa dali otvoriť. Bol v zadu v kúte, triasol sa od strachu. Zrazu sa postavil a mieril na mňa revolverom CA.38. Zdvihla som ruky nad hlavu "Adam, to som ja Katrin, tvoja sestra." Keď začul môj hlas, pustil zbraň na zem a hodil sa mi okolo krku.

Tuho som ho objala "Ty si sa vrátila!" zdvihol hlavu a trocha sa pousmial

"Sľúbila som ti to," a objala som ho ešte tuhšie. "Poď, musíme ztadeto zmiznúť!" Z domu som zobrala len to najdôležitejšie. Vojenský batoh, do ktorého som nakládla náhradné oblečenie, jedlo a vodu. Z bunkra vybrala otcovu zbraň AKG- 468 ,ešte náboje a asi 5 granátov. Netušila som, kde by sme sa tak mohli schovať. Bežali sme veľmi dlho, až kým sme neprišli k tmavému lesu. Obzrela som sa za seba, či nás niekto nesledoval. Nevidela som nikoho, chytila som Adama pevne za ruku a vošli sme do lesa. Potichu sme našľapovali, naraz som stúpila na vetvičku ktorá pod váhou mojho tela praskla. Vydala tichý zvuk ale aj tak som začala mieriť zo samopaľom. Adam sa postavil chrbtom ku mne a napodobnil ma. Boli sme len 2 vystrašené deti proti nepriateľom by sme nemali veľkú šancu, ale rozhodne by sme sa nevzdali bez boja. Zrazu sa okolo nás zhŕkol kruh mužov ktorý mierili na nás zbraňami. Už, už som chcela vystreliť keď jeden muž zvrieskol "Nestrieľajte!" prišiel k nám "Nestrieľajte." prehovoril jemnejším tónom. Muži okolo nás prestali na nás mieriť.

Keď muž prišiel bližšie "Strýko!" z Adamom sme vyvalili oči a zavesili sa mu na krk. Tuho nás objal "Katrin! Adam! Čo tu preboha robíte?" neodpovedala som mu "Ale ako to? Veď si mal byť mŕvi."

"Ja viem Katrin. Ja viem veď som skoro bol, len týto a další iný ma zachránili. Ešte raz čo tu robíte a kde sú vaši rodičia?" opítal sa

"M..mm..a...ma z o..otcom sú..." Nedopovedala som, nedokázala som to povedať a rozplakala som sa.

Strýko pochopil postavil sa "Dobre. Poďte s nami." Poprezeral si nás "Vidno že patríte do rodiny Strongerových. Katrin ty máš 11 rokov a si vybavená ako vojačka. Adam ty tak isto máš 10 rokov a ako vojak." usmial sa na nás "Dobre už musíme ísť nemôžeme riskovať že nás najdu."

Rozbehli sme sa vpred. Ja z Adamom sme im ledva stačili. Došli sme až ku nejakému obrovskému stromu. Strýko buchol do stromu na 3 rôznych miestach potom sa otvorili dvere. Z Adamom sme sa na seba pozreli. Bol to výťah jeden z mužov stlačil -10 poschodie. Zrazu sa otvoril pred nami obrovský priestor, bol to podzemný bunker ale neskutočne obrovský. Výťah zastal vystúpili sme. Strýko nás zaviedol k nejakým dverám z číslom 2166. "Chcete mať oddelené izby alebo spoločnú?" Z Adamom sme sa na seba pozreli a prikívli "Spoločnú." zhodli sme sa.

Pousmial sa "Myslel som si. Tak tu ju máte." Odomkol ju a zaviedol nás do vnútra. Pred nami sa objavila veľká spoločná izba. Steny boli bielej a sivej farby z tmavám nábytkom. Na jednej strane aj na druhej strane izby bola posťeľ, jedna veľká vstavaná skriňa a uprostred izby bol hrubý krvavočervený koberec.

"Tak decká veci máte už v tej skrini. Teraz si trochu pospite ráno o ôsmej prídem po vás." Odišiel a zavrel dvere. Ja som sa schúlila na posteľ a rozplakala som sa. Všetká tá radosť že som našla srýka a nový domov zo mňa pominula. Spomenula som si na mamu a otca a rozplakala sa ešte viac. Adam prišiel ku mne a objal ma. Toto nie je normálne. Ja by som mala utišovať jeho a nie on mňa. Je predsa mladší, ale veľakrát som mala pocit že silnejší než ja. Pomyslela som si. Odtiahla som ho od seba "Poď už musíme ísť spať."

"Dobre." Prikívol a uložil sa do postele. Ja som ešte odložila zbrane ktoré sme zo sebou zobrali. Strýko ich ku podivu zo sebou nezobral. Veci som napchala do skrine ktorá bola aj tak plná. Všetky boli ale vojenské, tričká bundy, nohavice, topánky.

************************************************************************************************************

Ráno po nás prišiel strýko "Oblečte sa decká. Za 20min prídem po vás a pôjdete sa najesť." Z Adamom sme boli totálne nevyspatý. Ja som si dala ešte rýchlu sprchu, vlasy si dala do copu a obliekla sa. Mala som ešte 5 min. Zobrala som si ešte otcovu zbraň a začala si ju prezerať. Potom som začala mieriť a tváriť sa že bežim po ulici a a vždy sa obzerám či za mnou niekto nebeží. Adam sa začal zo mňa smiať až tak že sa šúľal po zemi. Smiala som sa s ním. Niekto otvoril dvere, rýchlo som zbraň schovala pod perinu. Strýko vošiel do vnútra "Tak poďte." Vyviedol nás do jedálne bola obrovská ani som sa nedivila keď tam bolo toľko veľa ľudí. Sadli sme si k deťom v našej vekovej kategórii.

Jeden chalan sa ku nám ozval "Ahojte vy ste tu nový však?" s Adamom sme prikívli. "Ja som Allan Turner. Ako sa voláte vy dvaja?"

Adam ma predbehol "Toto je Katrin a ja som jej brat Adam Stronger. Kde máš izbu?" rozhovory z inými ľuďmi mu šli vždy lepšie ako mne

"Tak vás vítam v tomto bunkri. Izba číslo 2170." pousmial sa.

"Aha tak to máme na tej istej chodbe." zasmiali sa.

"Hej Allan a nás nepredstavíš?" ozvalo sa jedno dievča.

"Och jasné. Katrin a Adam toto sú Willie Turner moja sestra, Michaella Stewart a Jacob Wilson."

No super našli sme si kamošov. pomyslela som si.

Ahojky ľudkovia :D Tak toto je prvá časť môjho najnovšieho príbehu. Poprosím vás o votíky, commenty ;) Napíšte či sa vám príbeh zatiaľ páči ak nie čo by som mala zmeniť. Kujeem :D