Prečo to musím byť ja?

5.Kapitola

"Dnes o deviatej vás budem čakať pred jadrom."

"To nám jednoducho nemohol povedať John?" spýtala som sa.

"Nie. Pretože, som chcel od vás ešte jednu vec." s Adamom sme si vymenili nechápavé pohľady. "Pamätáte si ešte kde ste bývali?" opýtal sa nás.

"Jasné, že áno ale pokiaľ viem, tak z nášho rodného mesta ostala len holá zem." skonštatoval brat.

Strýko sa zasmial. Stále som nechápala čo je na tom také smiešne. A už vôbec som nechápala tomu, prečo sa nás spýtal či si pamätáme kde sme bývali.

"Nie tak úplne. Pod vaším domom bol bunker ako už iste viete. Ale pod bunkrom bola ešte jedna počítačová miestnosť.. Váš otec nebol lekár ako vám hovoril. Pracoval pre Luka dokonca boli veľmi dobrý priatelia. Pracoval s počítačmi bol jeden z najlepších. Neskôr sa objavila ale vaša matka. Predpokladám, že by ste mohli tušiť čo nasledovalo. Obidvaja sa do nej zaľúbili, ona ale milovala len jedného vášho otca. Luke mal už vtedy choré myšlienky a aj dosť veľkú moc. Nedával to ale nikdy tak najavo. Váš otec a matka sa neskôr zasnúbili a následne vzali. Luke sa tváril, že im to praje, že je v pohode a všetko bude v poriadku. Stále sa ale pokúšal zvádzať vašu matku. Keď bol váš otec v práci, Luke sa zakaždým vidal za vašou matkou. Najprv to boli nenápadné návštevy. Kávička, koláčik, rozprávanie sa. Proste normálna debata. Jedného dňa sa ale Luke pokúsil znásilniť vašu matku. Váš otec ale prišiel v poslednú chvíľu, tak sa tento otrasný čin nemohol stať. Vtedy sa veľmi pobili. Luke si vybavil aj to aby váš otec skončil minimálne na 2 roky v base. Bohužial musel si to odsedieť. Za ten čas sa ku podivu nič nezmenilo až na jednu vec. Lukova sila vzrástla nie len politicky ale aj armádne. Keď sa váš otec vrátil domov začal pracovať na na tej miestnosti. Do mesiaca bola špičkovo vybavená. Vášmu otcovi sa podarilo hacknúť systém Lukovej obrany. Dokonca tak, že každá zmena ktorá sa udiala sa ukladala na čip. Musel ho ale niekde ukriť. Predpokladám, že by to mohlo byť ešte stále v tej miestnosti." strýko skončil svoj monológ a čakal ako zareagujeme.

"Takže ak tomu správne chápem. Na tom čipe je všetko. Či už ide o ukrité zbrane, bomby, vojaci stíhačky a neviem čo všetko." uisťovala som sa.

"Áno presne tak." strýko nahodil jemný úsmev.

"Tak ale to ho budeme mať totálne pod palcom! Môžeme ho zničiť. Na Zemi bude konečne mier. Žiadna vojna, žiadna zničená príroda. Všetko sa vráti do normálu." usmieval sa od ucha k uchu Adam.

"To nebude také ľahké Adam." schladil ho strýko.

"Prečo?" spýtal sa Adam už zo záchmúreným pohľadom.

"Pretože si niesme až taký istý či to vážne, je na tom mieste kde stál pôvodne váš dom."

"Úžasné, takže nás posielaš na akciu ktorá nemusí mať žiadny účinok a môžme pri tom zomrieť," začala som tlieskať "Máš to vážne úžasne poriešené srýko." ironicky som poznamenala.

"Ach, Katrin. Vy nezomriete to by som nedovolil."

"Takže miesto nás, môžu zomrieť naši kamoši. Ouu, ešte lepšie."

"Lepšie ako by ste mali zomrieť vy."

"To nemyslíš vážne!?" naraz sme sa zhodli s Adamom a vyjavene na neho pozerali. Strýko sa rozrehotal na plné hrdlo. Akože jemu toto príde smiešne hej?

"Ste sa mali vidieť. Pozerali ste na mňa ako by ste zbadali ducha. Jasné, že to nemyslím vážne. Ja niesom Luke. Určite to tam bude som si sto percentne istý, že áno." povzbudivo sa usmial.