Kebyže sa opýtate všetkých v mojej dedine "Čo vám vie v živote vyčarovať na tvári najväčší úsmev?", ich odpovede by boli pravdepodobne veľmi podobné. Odpovede by boli "Smiech mojich detí" , "smiech mojej ženy" , "spev mojej mamy" , "to ako môj muž po mne túži každú noc" alebo by to bolo niečo ešte jednoduchšie "východ slnka" , "spln mesiaca" , "stekajúce kvapky po listoch". No kebyže sa to opýtate v zámku, ktorý stál pol dňa cesty od dediny, odpovede by boli pravdepodobne iné.
Diametrálne odlišné.
Mám takú predstavu o ich odpovediach "pohľad na horiace domy" , "krik žien a mužov" , "plač detí" a aby som nezabudla "pohľad na ľudí upálených na hraniciach" alebo ešte jeden malý bonus "podrezanie celej rodiny pred očami ženy".
Áno to posledné je to najlepšie. Vtedy som na ich tvárach videla najväčší úsmev. Ten typ úsmevu, ktorý vidíte na tvárach novomanželov keď sa na seba pozerajú alebo keď matka drží svoje novonarodené dieťa v náručí. Až na to, že pri spomínaných úsmevoch sa vám nechce kričať z plných pľúc. Desivá predstava je už len vidieť ten úsmev na jednej tvári, nie to na viac ako desiatich. Ale aby sa to lepšie chápalo by bolo dobré vysvetliť situáciu, ktorá sa odohrala a ktorá sa deje.
Predstavte si krásne slnečné ráno, trocha chladné nakoľko sa pomaly začala blížiť zima. Teraz si predstavte taký bežný deň na dedine. Okolo všetkých domov je počuť zvuk sekery sekajúcej drevo, z komínov stúpa dym, deti sa naháňajú pomedzi domy a ľudí. V podstate nič zvláštne. Všade je počuť vravu a smiech, či už detí alebo dospelých. Je zaujímavé ako sa človeku vryje do pamäti spomienka na niečo celkom obyčajné, niečo čo zažíval každý jeden deň, niečo o čom si myslel, že taký bude každý jeden deň. A teraz si predstavte že to ráno pomaly prejde do poobedia kedy už slnko pomaly zapadá a na zemi sa vytvárajú dlhé tiene. Všetci sa pomaly vracajú do tepla domovu. Pomaličky nastáva ticho po celých uliciach. Deti si spolu so svojimi otcami umývajú ruky aby si mohli spoločne s mamou sadnúť za spoločný stôl a večerať. Pomaličky tie tiene miznú a jediné svetlá na uliciach sú svetlá domovov. Tie deti, ktoré sa smiali na ulici teraz počúvajú svojho otca alebo mamu ako im hovoria rozprávku. Ich drobné oči sa pomaly zatvárajú a oni začínajú snívať o čomkoľvek chcú a pritom sa niekde hlboko tešia na východ slnka aby sa mohli znova hrať.
Ľudia hovoria, že by sme si mali vážiť každý východ slnka lebo nikdy nevieme či príde aj ten ďalší. Kebyže mi niekto niečo také povie pár dní dozadu tak by som sa mu pravdepodobne vysmiala a ešte aj opýtala prečo by to slnko nemalo prísť. Predsa len každý deň slnko vychádza, nikto mu to nevie zakázať. Ale pokiaľ dlhých 25 rokov žijete v pokojnej dedine kde každý deň vyjde slnko, nikdy vám nenapadne, že slnko možno vyjde ale niekto vám ho zakáže vidieť.
Keď sa uprostred noci zobudíte na krik a smiech mužov vonku, smiech z ktorého vás zamrazí v každej časti tela a keď sa pozriete von oknom a vidíte mužov v brneniach na koňoch ale aj mimo nich ako podpaľujú okolité domy a vyťahujú všetkých z obidlí. Vtedy si predstavíte to najhoršie čo vám príde na um, ale aj tak sa vaša predstava nedokáže vyrovnať realite.
Tá realita je stokrát horšia.
Keď neznámy muž rozkopne vaše vchodové dvere a vtrhne dnu, ruky celé od krvy a pozrie sa najprv na vás a potom na vaše dve deti, ktoré sa krčia za vlastným otcom. A keď dnu vtrhnú ďalší zatiaľ čo ten prvý na vás hľadí pohľadom plným nenávisti a zla.
Keď počujete svojho muža bojovať a kričať zatiaľ čo od neho berú vaše deti. Počujete ich krik, dokonca ich kútikom oka aj vidíte, ale neviete sa pohnúť lebo ten muž na vás stále hľadí akoby našiel to čo hľadal. Vidíte vaše deti spolu s vašim mužom, ktorému ste prisahali vernosť a lásku ako je ťahaný von. Počujete krik vlastných detí zatiaľ čo vás niekto ťahá von do zimy a zrazu sa ten krik zmieša s krikom iných. Krik z ktorého vás začína bolieť hlava a oči vás pália lebo nech sa pozriete kamkoľvek všade je dym a oheň. Všade okolo vás je zima, ktorú žiadnym spôsobom oheň okolo vás nezmierňuje.
Keď vás silné mužské ruky držia tak, že vám z oboch ramien vystreľuje bolesť do celého tela a keď vaše kolená narazia na studenú zem zaduní vám každá kosť.
Keď vás silná ruka potiahne dozadu za vlasy aby ste poriadne videli na svoju rodinu, ktorá je rovnako na kolenách a v slzách.
Keď sa silná postava za vami ku vám nakloní aby vám pošepkala pár slov. Vtedy, presne vtedy zistíte, že vaša predstava toho najhoršieho vaša myseľ nikdy nevedela vymyslieť.
"Myslela si si, že sa budeš môcť skrývať navždy? Že ťa nikdy nenájdeme?" ten teplý dych, ktorý sa vedľa vášho ucha zmení na obláčik pary.
V tej chvíli sa väčšina ľudí začína aj modliť, ale mne to neprišlo ani na um. Jediné na čo som bola schopná vtedy myslieť bolo aby ich zabili rýchlo, aby nemuseli trpieť. Zvrátené však?
