Čierna Ruža

Prvá kapitola ---> Viktória

Znova sa mi opakoval ten istý sen, tá istá postupnosť deja ani jeden detail sa nezmenil. Vždy ho zastrelil ten istý chlapík, otočený mi chrbtom. Jeho rysy som si dôkladne zapamätala aj keď ich bolo zle vidno. Pri lopatke mal vytetovaného draka s ružou. Ruža bola červená no mala v sebe niečo divné. Nevedela som definovať ten pocit čo som mala pri pohľade na ňu. Deprimovanosť? Alebo snáď láska s prímesou strachu a hriešnosti? Tieto otázky som si pokladala vždy po prebudení hneď ráno pri čerstvej káve. Bývala som na internáte keďže nič väčšieho som si nemohla dovoliť z platu servírky. So školou som skončila hneď po povinnej dochádzke. Musela som sa postarať o rodinu, otca postrelili a mama pracovať nemohla. Nad stratou otca nikdy nezabudnem, aj keby som chcela moje sny- vízie mi to nedovoľujú.  Nočné more ktoré majú vždy rovnakú postupnosť. Môj otec je v tmavom kúte a snaží sa skryť pred šialencom. Muž zo zbraňou naňho miery a vysloví slová: Nemal si to robiť! A výstrel, nič viac. Už ma to nesmierne deprimuje a ja neviem čo mám spraviť ako to brať. Nikomu som to zatiaľ nepovedala, ľudia si ešte začnú o mne myslieť, že som blázon  a nemám to v hlave v poriadku usporiadané.

Ranná káva ma nikdy nevedela poriadne zobudiť. Sedím len tak na posteli a pijem ju, ráno nikdy nič nejedávam. Zvraštila som tvár od znechutenia, káva bola až príliš silná. Položila som ju na stolík a išla sa obliecť do rovnošaty čašníčky. Moja práca ma aj bavila no aj znechucovala.

„Dobré ráno čo vám ponúknem?“ Opýtala som sa zákazníka čo sedel za stolom s číslom 10, zákazník sa na mňa neochotne pozrel.

„Šálka dobrej kávy od krásnej ženy ako si ty.“ Povedal a tľapol ma majetnícky pozadku, mýlila som sa ten pohľad nebol neochotný ale zvrhlí.

„Nedotýkajte sa ma!“ Tácka spadla na zem a každý sa otočil. Moja kolegyňa taktiež aj dobrá priateľka Kim Carosová pribehla hneď ako započula buchot. Stála som ďalej od stola kde bol zákazník s neslušným vychovaním.

„Stalo sa niečo Viktória?“ Pozrela na mňa ustarosteným výrazom. Nezmohla som sa ani na slove iba som ukázala  prstom na dotyčného zákazníka.

„Tak toto si vyprosím!“ Povedal a tľapol ma po prste a to ma ešte väčšmi nahnevalo.

„Kim zavolaj šéfovi, nech okamžite príde. Toto si ja vyprosím vážený pán dotýkate sa ma bez môjho dovolenia.“

„Len volajte, postarám sa o to aby ste ešte dnes tu skončili. Čo je toto za podnik, ani obrúsky tu nie sú. Špinavý stôl, nepríjemný personál a aj obsluha dlho trvá.“ Začal sa rozkrikovať vedela som, že bude zle keď príde šéf. Aj keď som ho ešte nevidela no s Kiminho rozprávania som si ho vedela dokonale predstaviť. Vyšportované ruky taktiež brucho, blond vlasy oholené na bokoch a zbytok dokonale nagélované a modré oči ktoré každú slečnu dostanú nakolená. V tom okamihu som nachvíľu prestala vnímať realitu. Musela som sa oprieť o blízku stoličku pretože mi kolená vypovedali službu.

„Tieto slová kruto oľutujete pane.“ Povedal zákazník dva stoly od nás.

Päť, štyri, tri, dva, jedna. Kami mi zabudla akosi povedať nech sa pripravím na nespočetnú dokonalosť. Muž mohol mať tak meter deväťdesiat, opis sedel na môjho šéfa. Muž prechádzal po kamennej dlážke ktorá bola perfektne nablýskaná. Obrys jeho vážnej tváre sa odrážal takže sme mohli všetci vidieť akú má náladu. Miestnosť hneď ožila, tie krémové steny sa mi zdali hneď oveľa krajšie aj tie poťahy na sedačkách boli o čosi černejšie.