a door you

2.

Ráno sa začalo ako každé iné. Každý deň bol stereotyp ale predsa len ten dnešný bol iný. Nebolo to kvôli včerajšej nepodarenej operácií alebo novým tetovaniam, dokonca ani do toho nezapadalo stretnutie spriaznenej duše. Edward sám netušil čo sa to s ním deje ale keď pred piatou vypínal budík a vstával z postele, neviditeľná sila ho poháňala stále ďalej. V sprche sa mu všetky negatívne myšlienky vyplavili z hlavy a keď na seba navliekal tričko s úsmevom na tvári, nakreslil na zarosené zrkadlo smajlíka.

Pískajúc si kráčal do pekárne. Zacítil ihličie ešte pred tým ako zazrel pohyb. Prebehol okolo neho chlapec možno o pár rokov starší. Vyzeralo to, že už zabehol nejakú tú diaľku. Edward sa nad tým však veľmi nepozastavoval. Vošiel do pekárne a ako vždy mu Barbara strčila do ruky pečivo. Tento krát jahodovú taštičku. Kým si zaväzoval zásteru pochopil, že tohto miesta nebude nikdy schopný sa vzdať. Drobná bielo červená pekáreň mu prirástla k srdcu.

Otočil sa k peci a vybral z nej práve dopečené čokoládou plnené rožky keď opäť zacítil TÚ vôňu. Ostal zmätený keď so zazvonením zvončeka na dverách dnu vošiel muž z vonka. Pomaly vykladal ešte horúce rožteky do výkladu keď pred sebou zacítil zhmotnenú autoritu. So zdvihnutým obočím sa na neho pán neznámi pozrel a nasal vôňu jeho milovanej pekárne. Obidvom sa im pri pohľade do toho druhého očí zastavil dych. Nanešťastie túto nádhernú intímnu chvíľu prerušila Barbara.

-Zlatíčko, bež už domov pomohol si nám už dosť. Hellen ti dá vzadu pečivo na raňajky. Pacienti čakajú!- Postrapatila mu vlasy a on si ich s rumencom v lícach snažil dať späť na miesto. -Tak zajtra Barb!- Vzadu si oprášil vlasy od múky a schytil pečivo do ruky. Zadným vchodom sa pomaly ale zato s rýchlo ubiehajúcimi myšlienkami vybral domov. Pretrel si oči a odomkol dvere od domu. Spravil rodičom raňajky a aj s odkazom nechal všetko na stole.

Do práce prišiel o 45 minút skôr. Začal však vypisovať papiere na dnes aby mohol skôr skončiť. Práca ho pohltila na toľko, že si až po nejakej dobe všimol svoj tým vo dverách a to tiež až po smiechu. Oni sa smiali po včerajšku? -Nebola to tvoja chyba. Tá pani umierala nemohol si nič spraviť, bola to skúška či sa ešte vrátiš.- Vedel, že šéfovia boli svine ale až takéto? Ale na druhej strane to malo zmysel. Otestovať či má doktor na to žalúdok.

Prešiel na sálu a čakala ho operácia avšak na 3 hodiny. Únava na ňom bola viditeľná už po prvej hodine pretože zistil, že je to vážnejšie ako sa zdalo. Operácia sa predĺžila o ďalšie 2 hodiny ale nakoniec všetko dopadlo lepšie ako sa predpokladalo. V kancelárií si našiel papier. Bál sa, že je to vyhadzov ale keďže bol extrémne unavený, nemohol veriť svojim očiam keď to čítal. Dokonca zavolal svojho najlepšieho priateľa aby mu to prečítal nahlas. -No poviem ti Eddie ešte by sa nestalo, že by po druhom dni ponúkli niekomu miesto primára.- Sám tomu nemohol uveriť. Primár oddelenia. Chytil papier do ruky a prečítal to ešte raz znova. -Po dlhodobom pozorovaní sme usúdili, že práve Vás sme hľadali do role primára chirurgického oddelenia.- Wow. Od zajtra bude primár.

Dnes sa rozhodol ísť rovno domov a ohlásiť novinku rodičom. Perfektná správa ho však aj po perfektnej večery neuspala. Dlhé hodiny sa prevaľoval a nedokázal zaspať. Ale keď sa mu konečne podarilo zaspať v sne ho prenasledovali tie nádherné oči jeho spriaznenej duše.

Edward však nebol jediný, ktorého noc vyzerala bezsenne. Aj náš pán neznámy sa celú noc prehadzoval v posteli. Niečo ho veľmi rozrušovalo a aj keď mu posteľ zohrievalo dievča, ktoré nemalo ani páry, že je vlk, tak aj napriek tomu nemohol upadnúť do ríše snov. Možno to bolo preto, že to dievča vedľa neho nebola jeho spriaznená duša alebo preto, že to jednoducho nebola jeho posteľ. Dnes šiel opäť do lesa k tej rovnakej rieke, dnes tam však nebola. Dnes tam na neho nečakala jeho družka. Bol ďaleko od svojho domova a aj keď bol tento ostrov nádherný chýbal mu Londýn. Najradšej by odtiaľto už vypadol ale vedel, že to nebude možné pokým ju nenájde.

Vyšiel na balkón a nechal si osvecovať tvár mesiacom. Tie zelené oči bol si istý, že ich odniekiaľ pozná. Ponoril sa hlboko do seba a z dlane mu vyšľahol oheň. Pamätáme ako som hovorila o mágií? Tak toto je ono. Ale myslím, že som tým z časti prezradila identitu nášho pána neznámeho. Pohľad na plamene ho upokojil ale určite na tom mal svoj podiel aj studený čerstvý vzduch. Ponoril sa do snov ale ďaleko od dievčaťa v jeho posteli.

Ráno ho to až neskutočne ťahalo ísť behať rovnakú trasu ako deň predtým. Tento krát však vo vnútri z nejakého tajného dôvodu ostal sklamaný, keď vošiel do pekárne zo včera. Vôňa Vanilky a jahôd bola slabá a on si dlho nevedel vybrať raňajky. Po dlhej dobe nakoniec vybral pre seba aj jeho priateľa Jamessa Vanilkovo jahodovú taštičku a pobral sa späť. Keď prechádzal okolo lesa jeho vlk zajasal a on sa minul pohľadom nejakého chlapca. Keď zamieril do pekárne vedel odkiaľ ho pozná. Alebo skôr ten prenikavý žiarivý zelený pohľad.

Edward sa už od rána dopoval kávou. Nevšímal si absolútne nič a dokonca pripálil aj jednu várku rožkov keď si uvedomil, čo za pohľad ráno míňal. Keďže bol piatok a všetkých čakalo víkendové ráno, všetci ešte hlboko spali. Aj Edward mal dnes víkend a nepracoval. Ráno však ako každý smrteľník zaspal po prebdenej noci. Keď sa mu konečne v noci podarilo zaspať zazvonil mu budík. Po odrobených hodinách v pekárni sa vydal do mesta dať si spraviť tetovania ku Care. Tento krát to nechal na náhodu a tak mu na ruke vznikla ruža.

Náš pán neznámi sa však v rovnakej dobe tiež nachádzal v tatérskom štúdiu ale na druhej strane mesta. Po stratení trpezlivosti s tatérom však aj tak vychádzal spokojný s dýkou na ruke. Má dýku už stačí iba nájsť ružu.