Zranená

5. Moja

Prebudil som sa nasledujúce ráno. Nohy ma boleli a mal som hroznú svalovicu. Natiahol som sa a pozrel na Riu. Pozerala na mňa tými veľkými modrými očami. Úplne bez slova. Okamžite som sa prebral.

"Ria... si v poriadku?"
"Som...hrozzne slabá..." zatiahla.
"Máš infekciu v tele. Musíš toto zjesť," podal som jej bylinu, ktorú som rozdelil na 6 častí včera večer, kým Apollo čakal vonku. "Vždy jednu ráno a jednu večer."
"Rastliny? Blee..." zakrútila nosom.
"No ták...pomôže ti to."

Jazykom vzala tú ktorú som jej dal pod nos. Prehltla to a zaksichtila sa.

"Je to nechutné."
"Ale pomôže ti to."
"Ráno tu bol Apollo. Divil sa tomu, že ešte stále spíš. Keď som sa ho opýtala, že prečo, tak povedal, že včera som omdlela a že ty si sa rozbehol niekam preč a vrátil si sa asi o tri hodiny. Potom si odkvecol. Večer sa vraj vrátil zasa a ty si stále spal."

"No, logické vysvetlenie je len to že tie, asi tri hodiny som v jednom kuse bežal, bežal som veľmi ďaleko. A potom naspäť, Iba kvôli tebe." zamĺkol som. Spomenul som si na  včerajšok. Čo vravela bylinkárka.

"Spriaznená duša Grey, vlci majú svoju spriaznenú dušu. Záleží ti na nej viac ako na sebe samotnom."

"Idem na vzduch" povedal som jej a odpratal som sa. Nechcel som od nej odísť. Ale nemohol som pri nej teraz byť. Sadol som si pred svoj brloh.

Spriaznená duša? Moja polovička? Ona ale nie je... moja polovička. Obzrel som sa na jaskyňu. Bylinkárka si to asi zle vysvetlila. Zacítil som alfu. Pozrel som sa smerom jeho pachu a zbadal som, ako ku mne mieri aj so svojimi dvoma malými tieňmi. Kida sa uškŕňal.

"Čo si o sebe myslíš? Behať kade tade a nestrážiť tú svoju malú princeznú!?"

Naježili sa mi chlpy na celom tele. Prestal som rozmýšľať a zatarasil som vchod do brlohu vlastným telom. Už tak bol malý.

Dakota chcel vtrhnúť dnu, chcel jej ublížiť, cítil som to v kostiach. Kai na mňa skočil, ale mne stačilo raz cvaknúť zubami a on ležal na zemi so zakrvaveným krkom a krčil sa. Kida uskočil dozadu a Dakota sa prestal približovať. Sadol si na zem. Dobrý nápad, keby ku mne bol prišiel, asi by som bol nový alfa svorky a je mi jedno, aký rešpekt Dakota vzbudzuje. Som väčší a silnejší ako on.

"Grey."
"Dakota"

Pozerali sme jeden na druhého, zatiaľ čo sa odomňa Kai odplazil a schoval sa za svojho otca.

"Svorka tvojej chránenkyne zaútočila na hliadku. Zabili Chaestera a Myko podľahol zraneniam potom, ako mi povedal, čo sa stalo" zazeral na mňa.

"Ale za to ja nemôžem" zavrčal som výstražne.

"Chcem aby čo najskôr zmizla rozumieš?"

Chvíľu som pozeral na neho a potom som prehovoril.
"Má zlomené obe zadné nohy, má v tele infekciu a ledva udrží zdvihnutú hlavu. Teraz sa s ňou nedá ani pohnúť inak umrie. Potom by mali horskí vlci väčší problém, nemyslíš? Najprv vyzdravie, potom ju odnesiem preč." skončil som a sadol som si pred vchod do brlohu. Dakota odišiel a Kida a Kai so stiahnutými chvostami za ním.

Spoza mňa sa ozvalo moje meno.

"Čo potrebuješ?" zaliezol som dnu.
"Počula som, čo povedal tvoj alfa... Je mi to ľúto."

"To je v pohode, Chaestera som aj tak nikdy nemal rád."
"Grey, toto je vážne. Ak útočia naší na vašich... vašim sa to určite nebude páčiť. Ak zaútočia vaši, naši budú pokračovať. Bude vojna."

Zamračil som sa, ale nie od hnevu. Ona je tak mladá a toľko toho vie. A mne to nedocvaklo... ale zase áno, ona vyrastala niekde inde ako ja...

"Musíš sa rýchlo uzdraviť. Viem ako to docieliť rýchlejšie. Pôjdeš so mnou tam, kde som bol pre tvoj liek. Akonáhle sa ti zahoja zlomeniny. Takto sa tam nemáme šancu dostať."

Po zvyšok dňa sme to už nespomenuli. Apollo večer priniesol aspoň zajaca, že dnes sa mu nedarilo. Poďakoval som sa mu a on upaľoval domov za rodinou.

Dni plynuli, jeden za druhým, Tá bylinka Rii pomohla, už nie je horúca, dokonca jej to trochu utlmilo bolesti. Snaží sa mať nohy stále v normálnej polohe, aby sa zle nezrástli. Prešiel týždeň, dva, tri... mesiac a pol ubehol. Začalo mi to liezť na mozog. Ria chcela niečo povedať, vyštekol som po nej úplne bezdôvodne. Zľakla sa ma a ja som sa videl v jej očiach ako stvora. Mala veľa energie, už nemohla len spať a hýbať sa som jej zakázal. Nebola jej vina, že sa chcela rozprávať.

"Prepáč ja... musím ísť na vzduch... " ospravedlnil som sa jej. Skúsil som zavolať Apolla, či príde, netrvalo dlho a bol pri mne.

"Apollo musím zmiznúť, postrážiš ju?" opýtal som sa skľúčene. Apo prikývol a ja som sa rozbehol preč, prebehol som okolo sídla svorky. Bol som si dokonca zaplávať, konečne som vybehal ten stres, ktorý vo mne bol a tú kopu energie. Bol som preč niekoľko hodín. Zazdalo sa mi, že vidím Kaia a Kidu, ale keď som to šiel skontrolovať, neboli tam, cítil som iba ich pach a pach ďalších vlkov, možno mali hliadku a prechádzali nedávno tadeto. Som na okraji hraníc a vychutnávam si jarný vánok. Lesom zaznie vytie. A do toho ďalšie.

Rozbehol som sa naspäť po lesnej cestičke, že čo sa deje. Vytie znelo ako poplach...a poplach robil Apollo. Po chrbte mi prešiel mráz a všetky chlpy mi stáli dupkom. Kida a Kai ma predsa videli. Videli ma bez nej, mysleli si, že Ria je sama.

Keď som tam prišiel, Apollo sa mlátil pred vchodom s dvoma vlkmi, ďalší traja boli pri vchode a jeden za druhým vkĺzli dnu. O Apolla som sa nebál, je to dobrý bojovník. Ale Ria sa nedokáže brániť. Jediným skokom som preskočil Apolla, trhajúceho krk druhému vlkovi, zatiaľ, čo nohami tlačil k zemi tretieho, a skončil vo svojom brlohu. Traja vlci v mojej jaskyni okolo krčiacej sa Rie, pričom jeden jej urobil škaredú ranu na už tak zranenom boku. Jedného som stlačil k zemi zhora a zároveň mu roztrhal šiju. Do druhého som bokom silno drgol a on si udrel hlavu o nízky strop jaskyne a omdlel. Ten prvý zmizol z jaskyne...čo som ho poznal, nevedel sa mlátiť dobre. Ja som stál nad Riou a ceril zuby na tretieho. Hnev vo mne bol obrovský. Z úst mi kvapkali sliny zmiešané s krvou. Tento vlk, Descod, je jeden z najlepších bojovníkov vo svorke. Je rýchly a silný. Teda bol... kým ma nenaštval. Ria sa krčila podomnou. Spomenul som si na sľub, ktorý som jej dal a na to, čo mi povedala Bylinkárka.

Nikto neublíži mojej spriaznenej duši! Ja ju ochránim! A skočil som.

Descod sa dobre bránil , ale ja som nemal zľutovania, trafil som zubami dobre raz, zahryzol som sa mu do stehna a urobil tam poriadnu šarapatu. Zahnal sa po mne a uhryzol ma do chvosta, akoby som ho potreboval k životu, bolelo to, ale nie tak strašne. Zahryzol som sa zase, tentokrát do boku hlavy, Descod zvrieskol, môj zub prešiel jeho viečkom a ja som mu vypichol oko. Chuť oka ma donútila pustiť jeho hlavu a on to aj napriek bolestiam využil a zahryzol sa mi do prednej nohy. Ale urobil fatálnu chybu. Jeho šija bola rovno pod mojimi zubami. S chuťou som sa mu tam zahryzol a začal som trhať, chýbalo mu tam už dosť veľa. On sa odtrhol. V papuli mi zostal kus jeho kože, Vypľul som ju a skočil som po ňom zase. On zaspätkoval. Dvihol svoju hlavu hore, aby som na neho nedočiahol a ja som zasadil poslednú ranu. Priamo do jeho krku. O 10 sekúnd padol na zem mŕtvy.