SPASENIE /sk/✔️

034. k a p i t o l a

___▪️▫️▪️___

Je to ako porozumieť významu života. Trvalo mi sakramentsky dlho, kým som pochopila. Musela prísť tá chvíľa, kedy minulosť ostala naveky pochovaná v popole. Týrala som sa bičovaním rán neustálym spomínaním na dávne udalosti, ktoré ma pochovali. A potom prišiel môj záchranca. Zľutoval sa nad hynúcim telom a vrátil mu jeho podstatu. Vrátil mu život. Bolo také ťažké na to prísť alebo som bola ja tá, ktorá odmietala?

Isteže to bola moja chyba.

Ak by som nebola tvrdohlavá a nebála sa, mohlo to byť inak.

Aj odvahe sa dá naučiť.

Práve vďaka nej som schopná Dene vysvetliť celú svoju situáciu.

,,Chceš vedieť, prečo som sa chovala k Adamovi inak, a Marcovi som vhupla do náruče ihneď?" zopakovala som jej otázku, znejúcu pred pár minútami.

,,Nerozumiem tomu, aký si mala dôvod? Adam bol... celkom iný ako Marco a bolo vidieť, že má reálny záujem."

Lyžičkou som naberala stále väčšie a väčšie sústo pudingu, ktorý nám mama priniesla. Čokoláda s banánom sa mi rozplývala na jazyku, lačne obaľovala zmysly. Na akékoľvek nervy použite čokoládu. Zaručene vás upokojí.

,,Práve to je to, čo ti chcem vysvetliť." Zhlboka som si vydýchla, dala pohár bokom a usadila sa do tureckého sedu, kým Dena posedávala oproti a stále sa napchávala.

Dvihla zrak a ja som spustila. Všetko, od samotného začiatku. Bolo zvláštne nepociťovať bolesť, s ktorou som to vravela Adamovi alebo rodičom. Akoby mi chýbala nejaká časť vnútra. Zároveň ma oslobodzovalo vedomie, že v mojom vnútri som nastolila konečný mier. Jediné, čo sprevádzalo môj dlhý monológ, boli slzy v očiach mojej najlepšej priateľky a vlastný pocit znechutenia, ktorý burcoval v žalúdku nenávisť a hnev. Nenávisť voči všetkým, ktorí sú schopní podobnej nehanebnosti, a hnev voči sebe, že som to tajila. Dusila v sebe niečo také, ako znásilnenie. Dievčatá nemôžu mlčať. Nikto z nás nesmie mať zatvorené ústa, ak sa stane niečo podobné. Vo svete treba spravodlivosť, ktorú pomaly, ale isto, strácame.

Po zatvorení úst mi vedomie dalo podnet na malú slzu, ktorá sa pomaly spúšťala po líci, ako láva budujúca si cestu pomedzi horniny. Slzy hnevu sú posledné, ktoré pre túto udalosť vyroním. Už nikdy viac. Ani malilinký náznak sebatrýznenia. Práve preto som bola plne rozhodnutá, okrem vyzradenia tejto hrôzy najlepšej kamarátke, riešiť to. Nezahodím to do koša, ale poviem všetko. Toho darebáka musia nájsť a zatvoriť. A aj keby už nežil, aspoň pre vlastné svedomie musím vypovedať. Nech nežijem po zvyšok života ako zbabelec, ktorým som až doteraz bola.

,,Bo-že, bože môj..." vzlykajúce dievča predo mnou pohlo mojimi brvami, aby sme sa vzájomne objali. ,,Ježiši, Em... ako... ako si to mohla.... tajiť?" smrkala, slzy jej padali z očí ako prudký dážď. ,,Prečo... ako ti niečo také mohli urobiť?" vzala mi tvár do dlaní a celú si ma premerala.

Moja kamoška nariekala ako po zásahu bleskom a nešlo to zastaviť. Moju, už neexistujúcu, bolesť prežívala za mňa.

,,Keď si predstavím, ž-že si to skrývala... tak dlho... preboha, Em!" vzlykla tak hlasno, až rozplakala aj mňa.

Triaslo nás v kukli toho, čo ľudia nazývali bezpečím, kde sa dokázali cítiť chránene. Zvierala ma tak silno, až jej vzlyky utlmovala moja hrubá mikina. Netúžila som po tom, spôsobiť jej bolesť, vôbec som nečakala, že by reagovala takto. Súrne som sa potrebovala odtiahnuť, aby jej slzy pristáli v mojich rukách, ktoré zotierali akékoľvek stopy po mokrom údolí. Pohľad sa však oklamať nedal. Červeň z očí vymizne neskôr.