Keď som sa zobudil, videl som ako Todoroki leží pri mne. Nespal. Len pozeral do stropu. "Uh, Ahoj Todoroki," "Ou, Ahoj Izuku. Ako sa ti spalo?" "Dobre. Počuj, prečo stále ležíš pri mne? Nie, žeby mi to vadilo. Len sa pýtam," "Prišlo mi, že to bude najlepšie keby si niečo potreboval," "Takže si konečne priznávaš, že sa o mňa bojíš!" "Ale no tak!" Odpovedal a zasmial sa. Zasmial som sa tiež, až pokým som sa nebuchol rukou do rohu stola. "Aish," "V poriadku?" "Samozrejme," "To som rád," Povedal a chytil moju ruku.
"Koľko je hodín?" "Je presne jedenásť. Nespal si tak dlho ako som si myslel, že budeš," "To je ešte len toľko? Ale no tak," Povedal som do vankúša, do ktorého som si schoval tvár. Po čase som sa začal dusiť na nedostatok kyslíka a Todoroki dal vankúš preč z mojej tváre. "Trúba," Povedal, a postavil sa z postele. Kam akože ide? "Kam akože ideš?" Dofrasa. Povedal som to nahlas- "Obed sa predsa neurobí sám," Povedal a nahodil nechápavý výraz. "Máš zlú náladu?" "Nie, ja len že- Prepáč, nemalo to vyznieť takto," "Chápem. Tak potom príď pokiaľ budeš chcieť," "Jasné," Odpovedal som a Todoroki sa stratil v chodbe.
Žiarlim alebo sa bojím? A pokiaľ žiarlim, tak prečo? A na koho vlastne žiarlim? A prečo sa vlastne bojím? A prečo si kladiem toľko otázok naraz? Aaaah!! Ďalšia otázka. Izuku, mohol by si to skľudniť, nemyslíš? Aaaaaah!! A ďalšia!!! "Aaaaah!!" "Pre Boha si v pohode?" "Um, jasné... Len... Len som si na niečo spomenul," "Aha, tak som rád, že si v pohode," Prečo sa konverzácia medzi nami takto ničí? "H-hej, aj ja," Wtf?! Väčšiu blbosť si nemohol trepnúť!! "Naozaj si v pohode?" "J-jasné. N-neboj." No a teraz mi vysvetli prečo koktáš?! Toto začína byť zvrátené...
Todoroki pov.
Prečo moja a Midorijova konverzácia takto umiera? Prečo nad ním vlastne premýšľam?! Veď... Ja nie som... Alebo áno? Shoto, ja som z teba zmätený... Z myšlienok ma vyrušili niekoho ruky omotané okolo môjho pásu. "Izuku?" "Hm?" "Čo-čo to robíš?" "Nič, len potrebujem objatie. Pokračuj v tom čo si robil a mňa si nevšímaj," "Um, okej?" Odpovedal som neisto a vrátil som sa k vareniu. Netrvalo to dlho, vzhľadom na to, že moja výstrednosť to uľahčila.
"Izuku, už je jedlo hotové, tak si bež sadnúť, že ti to naberiem,x" "Dobre, už idem," Odpovedal trochu sklamane a sadol si. Doniesol som pred neho tanier s polievkou ktorú mu nechala jeho mama a sadol som si naproti nemu. "Čo sa stalo Izuku?" "Ja len že... Ach, nič. Nechaj to tak," Odpovedal a odjedol trochu z polievky. "Si si istý, že sa nič nedeje?" "A vieš čo?" "Hm?" "Vlastne... Nič," "Ou, jasné. Dobrú chuť," "Ďakujem ale... Ty si nedáš?" "Nie, ja teraz nie som hladný. Navyše, teraz je dôležitejšie to, aby si ty bol v poriadku." Wow, nečakal som, že poviem tieto slová... "Vážne?" "Jasné! Nechcem aby ti bolo zle Izuku," "Ďakujem," Povedal a dojedol. "Dáš si ešte?" "Nie, teraz nie. Nechcem do zase prehnať ako s vajíčkami." O áno, už som vám spomínal, koľko toho dnes Deku ráno zjedol?
Jedol som ryžu, keď sa Deku z ničoho nič rozplakal. Skoro som sa udusil keď buchol hlavou o stôl. "Izuku, si v poriadku?" "Jasné, nič mi nie je," "Teraz ma neoklameš. Z očí ti tečú vodopády sĺz, len tak z ničoho nič ma obímeš a potom so mnou nechceš prehovoriť. Takže, čo sa deje?" Vau. Začínam sa správať ako rodič. "Bojím sa. To je všetko," "A čoho prosím ťa? Nemá sa ti tu čo stať," "Ale má! Veľa sa tu toho deje! Nikdy nevieš, kedy a kde na nás zaútočia! Nikdy nevieš, či nás bude môcť niekto vôbec zachrániť!" "Uber trochu. Takže mi chceš povedať, že sa bojíš blbých zloduchov?" "Jeden skoro zabil Kaccana! To není sranda! Keby sa tam neobjaví Všemocný, je po ňom!" "Čo ti zrazu tak záleží na Bakugovi?" "Je to môj kamarát už od detstva," "A ja že ťa nenávidí." Nad mojou poznámkou len prevrátil očami a postavil sa od stola. Vošiel do izby a hlasno buchol dverami.
"Izuku?" "Choď preč," Ozvalo sa spoza dverí, a ja som teraz pochopil, čo sa stalo. "Prepáč, ja som to tak nemyslel. Len mi to nejako uklzlo," "A ako si to potom myslel?" "Neviem. Nijako. Otvor prosím," "Ah, fajn," Odpovedal a otvoril. Objal ma a začal sa mi ospravedlňovať. "Už viem ako si to myslel. On mňa nemá rád, ale ja som sa o neho stále zaujímal. Prepáč, že som na teba tak vyletel," "Zvykol som si, že na mňa niekto často kričí. Ani ja s otcom nemám práve najlepší vzťah," "Vážne?" "No fakt," "Ja som si myslel že to máš geniálne," "Nie, nemám. Ani so súrodencami nevychádzam práve najlepšie. Ako si mohol vidieť," Povedal som a on sa odo mňa odlepil.
---
Tu autorka <3
Prepáčte znova za otvorený koniec, ale mne to moc nemyslí... Každopádne, dúfam že sa páči :3
Arigatou za každú hviezdičku🧡
Veľa pre mňa znamenáte 🧡
Sayonara 🧡
