Bola to malá útulná miestnosť. Miestnosť v ktorej boli noviny ukazujúce rok ktorý už nebol preňho podstatný. Ďalej tam bol list. List dopĺňaný písmom práve tohto človeka, ktorý mimo to ako bol prenasledovaný a zožieraný vlastnými myšlienkami a výčitkami kvôli neľudským veciam čo spôsobil, tak sa snažil rozpamätať nato ako sa vlastne vkladajú myšlienky na papier. Aspoň raz za život využil to čo ho v domácnostiach kedysi naučili. Využil nie ocenil. Nič z toho čo mu dali nedokázal oceniť. Ani kvôli tomu, že to bolo preňho zakázané.
List, obsahoval jednoznačný odkaz,- Neprešiel ani deň ba čo? Ani len týždeň, čo by som neprestal sústavne myslieť nad pravdivosťou toho tvrdenia a tými výčitkami. Cena straty priateľstva. Cena stratenej lásky. Cena zrady. A vo výsledku aj na chvíľu, cena vlastnej slobody. Za čo ste ochotní toto všetko zaplatiť? Načo všetko ste ochotný pristúpiť pri otázke ceny? Moji priatelia nechceli na nič z toho pristúpiť. Nič z toho zaplatiť. Lebo oni tú pravdu nepotrebovali. Ešte lepšie oni v ňu proste neverili. Ľudské vedomie. Vlastný názor. Vlastná voľba. Dosiahnuť cieľ. A tým pádom dosiahnuť nové poznanie. Teória Aristotela ako mi malému často hovorili. Všetko sú to príznaky duše. Života. Tieto slová mi teraz silno rezonujú v hlave. No ja som im vtedy neveril. Neveril som ich možnosti. Tej lepšej možnosti. A to všetko pre vlastnú neistotu. Celý život mi totižto tvrdili, že černosi nemajú duše. A ja som vtedy chcel konečne zistiť či mi pravdu hovorili. A to za každú cenu. A skutočne ju hovorili. V mojom prípade. A tak tu teraz po dopísaní listu stojím. Robiac to čo preferujú dneska slobodný muži. Oko za oko zub za zub.
Po dopísaní posledných riadkov listu ostalo až zlovoľné ticho. Ticho prerušené zvukom nabitého revolvera a stlačenia spúšte.
Starý zvlhnutý tunel. Osvetlený minimálnom svetlom. Stačil však nato aby obaja vedeli kam utekať. Kengba a Afya. Dvaja zamilovaný milenci s tretím členom ceste. Prinútený sa kedysi mocnými milovať, kvôli tajnému princípu Ellisonovej ilegálnej metódy rozširovania počtov. Hoci dnes by to ani za svet nezmenili. Nevedeli kam utekali. Ponáhľali sa a boli unavený. No tá túžba. Ten ich cieľ. Ten bol oveľa silnejší. S každým prejdeným metrom ich nádej stúpala. Všetko im vychádzalo. Nikoho, nikde nebolo a opustený východ sa čoraz viac blížil. Až im obom na sekundu prišlo znova ľúto, že toho posledného člena aby sa k nim pridal, včera nepresvedčili. No radosť bola silnejšia. To však ešte nevedeli, že táto neskutočná radosť bude za chvíľu pokorená skutočnou hrôzou. Lebo hneď ako došli k východu, tak z neho vyšli bieli muži a začali strieľať. Jediný dôvod prečo sa tomu vyhli bola Afya ktorá ešte predtým započula ich kroky. Obaja sa tak spoločne ukryli pred mocnou paľbou za neďaleký vozík pri stene baní.
Kengba chytajúc sa za telo a hľadajúc stopy po možných ranách a striel len z hrôzou zisťuje, že ich nemá on. Ale Afya áno. Jej jednoduché, roztrhané a špinavé oblečenie zrazu pokrývala hrubá stopa karmínovej farby. Kengba hľadajúc rany na jej tele, modliac sa, že nie sú moc vážne zisťuje, že ju zasiahli tam kde neprišiel o jednu lásku. Ale rovno o dve. Kengba nevediac či má plakať alebo zúfať sa snaží aspoň rany nejako rukami zakryť.
Nakoniec je však sám zastavený Afyou a jej tichými hoci pre Kengba v tej chvíli najhlasitejšími slovami,- Nechaj tak. Nemá to cenu.- jej žiara z očí sa pomaly vytrácala a tvár naberala nádych sivej,- prosím ťa. Bež. Dosiahni náš cieľ. Pre nás dve.
Kengba jej s plačom odvetí,- nie Afya. Bez vás nemám kam. Nechcem. Nejdem. Ostávam tu. S vami, až do konca. Afya?- spýtal sa lebo videl ako sa s Afyiných očí pomaly vytráca každý kúsok života.
Tá mu nakoniec len pomaly vložila do rúk drobnú vec plná sĺz,- utekaj. A ži. Toto nie je lúčenie. Však mi traja sa ešte stretneme. Tam kde idú duše.
