Je marec, a ja sedím len tak na lúke. Sedím a počúvam ako okolo mňa žije svet. Rôzny štebot vtáčikov a ticho. Ticho, to čo niekedy každý z nás tak potrebuje. Užívam si priamu chvíľu a píšem túto knihu. Spoločníka mi robí aj môj pes, no nie môj, patrí mojej starkej ale chodím s ním von ja, práve teraz niekde zasa utiekol, ale on sa vráti. Túto knihu chcem mať ako môj denník, všetko čo o prežívam, cítim môžem sformulovať tu. Práve teraz čo cítim? Neviem, už som viac menej kľudná,ale dnešný deň bol veľmi náročný.
Odvtedy prešiel mesiac a ja sa na to pozerám ako knihu spomienok môjho života. I keď to, čo sa deje, nieje ľahké, snažím si hovoriť„všetko sa deje pre niečo". Ten deň ma mal tiež niečo naučiť,ale niekedy neviem presne čo. Práve teraz sedím v aute, zajtra mi zas začína škola a mňa prepadá pocit znechutenosti. Zasa veľa úloh a mne sa nebude vôbec chcieť. Rada by som bola tým pozitívnym usmievavym človek, ktorý srší dobrou energiou, ale nejde to, vždy sa vracajú zle spomienky a zla nálada. A ja jej prepadám,neviem sa ubrániť pred návalom sĺz.
Tak fajn, niečo o mne?
Som dievča. Meno? Eliz. To je asi všetko čo by ste asi mali vedieť. Dobreee, mam chalana,menom Dave. Kde je on? Minimálne 100 kilometrov odomňa leží opitý s kamarátmi v posteli.
