Brand by Destiny

Kapitola 5.

„Takže, čo spravíš, keď budeš chcieť trávu?" Opriem sa zadkom o parapet a pozriem na svojho mladšieho brata. Theo sedí vedľa neho na mojej posteli a prevezuje mu ranu na ramene. Po tom, čo sme s Theom vošli za roh, ten bastard Lukasa postrelil do ramena. Hneď ako nás zbadal sa zľakol a rozutekal sa preč. Trvalo nám celý včerajšok a toho pol dňa pred tým, než sme s Theom toho bastarda a jeho partu chytili, a ja som im odstrelil hlavy. Celú noc som kôli tomu nespal. Nemám rád zabíjanie ľudí... Ale keď si tento malý výkal nevie dávať pozor, nič iné mi nezostáva.

„Poviem Jimovi alebo Jamesovi... Ale radšej Jimovi lebo James ma nemá rád." Lukas potichu sykne a trhne s rukou.

„Nehýb sa lebo ti to padne a budem to musieť robiť znova." Zamrmle Theo a ďalej sa sústredí na svoju prácu.

„Ako to, že si tak kľudný?! Jason práve zabil cez desať ľudí! A ty si sa na to celé musel pozerať a teraz sa tváriš akoby nič!"

„Zvykneš si, mladý. Hotovo." Potľapká ho po ramene na čo môj brat bolestne sykne. „Jas, dnes začína ten školský výlet... Autobus už síce nestíhame ale sme tam prihlásený..."

„Aj tak som nemal v pláne tlačiť sa tam s tými deckami. Pôjdeme autom, viem kde je tá chata. Choď sa zbaliť, za tridsať minút ťa vyzdvihnem." Pozriem na hodinky a prikívnem na potvrdenie mojich slov.

Theo sa postaví a so slovami: „Fajn, nemeškaj," odíde.

Zostanem s bratom sám. Skúmavo sa naňho zahľadím. Má len pätnásť a už sa fláka po temných uličkách s dealermi? Kam to smeruje táto generácia?

„Si si istý, že si na ten zoznam napísal všetkých, čo s tým mohli mať niečo spoločné?" Spýtam sa ho už asi po šesťdesiaty krát.

Prikívne a postaví sa. „Otcovi si nič nepovedal, však?"

Pokrútim hlavou. „Ani nepoviem. Mal by som z toho väčší problém, než ty."

Sklopí pohľad a pošúcha si krk. „Prepáč..."

„Luke... Viem, že máš teraz obdobie... Hm... Puberty?... Chceš byť cool a všetko toto ťa láka ale... Si ešte mladý na to, aby si patril do temnej časti sveta. Teraz sa sústreď na školu a užívaj si s kamarátmi zábavu... A tým nemyslím alkohol a drogy."

Posmešne sa uchechtne. „Nehovor mi čo mám a čo nemám robiť. Ty sám totálne kašleš na školu a piješ častejšie alkohol než vodu."

Zamračím sa. „To nie je pravda."

„Obaja vieme, že je." Uškrnie sa a odíde z mojej izby. Povzdychnem si. Porozprávam sa s ním neskôr. Teraz je čas aby som si zbalil kondó- oblečenie... Hej, oblečenie.

~~~

Cesta - na to, že trvala dve hodiny - ubehla celkom rýchlo. Celý čas som pozerala von oknom a so sluchátkami v ušiach sa snažila ignorovať smiech zozadu autobusu. Ani som sa radšej nepozerala, kto robil ten hurhaj. Zastavili sme a postupne, jeden po druhom, vystúpili. Očarene som ostala stáť bokom a pozerala som na tú nádheru okolo. Zaparkovali sme na menšom štrkovom parkovisku, po našej ľavej aj pravej strane sa nachádzal krásny čisto zelený les a za nami sa kľukatila cesta. Pred nami bola trojposchodová drevená chata. Strechu mala šikmú a tu vpredu, pri vchode, bola drevená terasa s niekoľkými stolíkmi a stoličkami. Na každom poschodí som napočítala aspoň jedenásť veľkých okien, ktoré boli dokonalo čisté až ma slnko odrážajúce sa od nich oslepovalo. Niekde v blízkosti som počula zvuk vodopádu, všade navôkol spievali vtáky...

„Asi snívam..." Pošepla som kamarátke, ktorá nám obom prevzala batožinu a tú moju hodila predomňa na zem. Nadšene som sa obzerala okolo, no úsmev ma hneď prešiel keď som si všimla lambo stojace vedľa autobusu.