𝑁𝐴𝑃𝑅𝐼𝐸𝐶̌ 𝑃𝐸𝐾𝐿𝑂𝑀||𝐃.𝐌.

-NAPRIEČ PEKLOM-

Súdili nás. Za mená, ktoré sme nosili. Za fakultu, do ktorej sme patrili. Za priateľov, ktorých sme milovali. Súdili nás za rozhodnutia, ktoré sme konali aj za cestu, ktorou sme sa vydali. Súdili nás. Presne tak ako sme my súdili ich.

A zatiaľ čo z nich sa stávali hrdinovia, my sme ostávali zloduchmi.

Prudko schmatla jeho ľavú ruku s úmyslom vyhrnúť rukáv jeho čierneho obleku, načo on zasyčal a ruku si z jej zovretia vytrhol. Nebol to problém, mal omnoho viac sily ako ona. Stáli si zoči voči v tesnej blízkosti. Obaja splašene dýchali a uprene hľadeli jeden druhému do očí. Chladne, ostro a rozzúrene.

Pansy s pohľadom ešte stále zapichnutým do jeho búrkových očí neveriacky pokrútila hlavou. A, hoci jej dych bol ešte vždy zrýchlený a srdce jej bilo na poplach, z jej očí sa pomaly, ale isto vytrácal hnev a nahrádzala ho bolesť zmiešaná s ľútosťou.

,,Potvrdil si mi to aj bez slov, Draco," jej hlas bol tichý a jeho obvyklá ostrosť sa vytratila. Ľahko v ňom mohol spoznať zúfalstvo.

Mlčal.
Nemal, čo viac povedať.
Nemal jej to, ako vyvrátiť.
Cesty späť nebolo a jemu neostávalo nič iné iba mlčať.
Mal byť opatrnejší.

,,Klamal si!" zasyčala Pansy a pravá ruka zovretá v päsť pristála na jeho hrudi.

Na miesto, kde sa jej ruka stretla s jeho telom si priložil tú svoju a tvár sa mu zamračila. Ale žiadne slová si cestu von z jeho úst nenašli.

,,KLAMAL SI MI DRACO!" druhá rana pristála na jeho hrudi, tesne vedľa miesta, za ktoré sa držal, ,,PO TOM VŠETKOM ČÍM SME SI PREŠLI, SI SA MI DOKÁZAL POZRIEŤ DO OČÍ A KLAMAŤ!"

Na malý moment, iba na sekundu si dovolil zavrieť oči. Napriek všetkému mala pravdu. Stála po jeho boku už veky a on v sebe nenašiel ani toľko charakteru, aby jej povedal pravdu. Vedel komu je jej rodina lojálna a aj tak sa pozrel do jej tmavých očí, ktoré na neho nikdy nehľadeli s odporom alebo nenávisťou a klamal...A najhoršie na tom bolo, že mu to nerobilo žiadny problém. Bolo to tak prirodzené ako každý jeho nádych. Čo za človeka dokáže s takou ľahkosťou hľadieť do očí priateľovi a nebyť úprimný? Čo za monštrum sa z neho pomaly, ale isto stávalo?

,,Mohol si mi to povedať! Vieš, že mi môžeš povedať všetko! Mala som to vedieť! My sme to mali vedieť!" ďalšia rana si našla cestu na jeho hruď. S posledným slovom sa však zlomil aj jej hlas. Jej ruka ostala na jeho košeli a po tvári sa jej skotúľala prvá slza.

Pansy Parkinsonová nezvykla plakať. Nebola tým typom ženy, ktorá by svoju bolesť, strach či žiaľ utápala v slzách. Nedovolila im nájsť si cestu na jej tvár ani v tých najšťastnejších alebo najťažších chvíľach. Ale pre neho, pre Draca nechala, aby sa kotúľali dolu jej tvárou, nechávajúc za sebou vlhkú cestičku, kým dopadali na jej bielu blúzku, kde zmiešané s mascarou zanechávali jemné čierne fľaky.

Uvoľnil pravú ruku a obmotal ju okolo jej štíhleho pásu rovnako ako druhú. Pritiahol si ju do objatia a ona zaborila tvár do jeho hrude, ktorá už neklesala a nestúpala tak zbesilo. Nechala všetky svoje emócie vyjsť na povrch. Nie pre tú ranu, ktorú jej spôsobili jeho klamstvá, ale pre tú bolesť a zúfalstvo, ktoré sa zmocnilo jej srdca z toho, kým sa stal. Nešlo o jej lojálnosť. Vedela na koho strane vo vojne bude stáť. Šlo o to, čo znamenalo temné znamenie na jeho predlaktí. Čo znamenalo, že sa pridal k jeho radám.

Stál sa terčom, ktorý sa čoskoro bude pokúšať každý zničiť. Stal sa niekým, koho bude onedlho takmer každý hľadať. Stal sa cieľom a s tým prichádza aj obrovské riziko smrti.

A akoby si mohla predstaviť život bez neho? Bez ktoréhokoľvek z nich? Boli viac ako jej najlepšími priateľmi, viac ako životnými láskami. Boli jej spriaznenými dušami. Každý jeden z nich. Boli jej splnenými snami. Jej rodinou. Boli jej domovom.