Každý deň rozmýšľam aký je zmysel života.
Nikdy som nedostal odpoveď.
Nikdy som nezažil lásku.
Volám sa Park Jimin. Mám 16 rokov a chodím na strednú umeleckú... venujem sa hlavne tancu, milujem ho. Som celkom dosť šikanovaný ostatnými kvôli tomu že pochádzam z Kórei, že som aj celkom nízky a dosť chudý... Moja mama a tato zahynuli pri autonehode ešte keď som bol malý. Čo sa týka ostatných členov rodiny...nikdy som o nich nepočul takže ... Do 18 sa o mňa má starať jedna babka more sa čudujem že ešte nezdochla... ale hneď po mojej 18 zostávam sám, v mojom dome. Aby ste mali trošku prehľad o tom jak vypadám tak...mám tmavohnedé oči aj vlasy. Mám približne 174 cm a celkom rád nosím ružové oblečenie. Dobre, ale teraz poďme späť k môjmu životu...
Momentálne je 6:47 pondelok ráno. Beriem si moju ružovú mikinu aj keď je 27°C, no čo mám ju rád...a dlhé rukávy mi zakryjú aj moje ruky...
Vyšiel som z izby, dal si na seba tašku, obul som sa a vyjebal sa z domu na autobus.
Keď som tam dobehol tak som zistil že mám ešte 17 min, takže som si sadol na lavičku a čakal.
Po chvíli som počul kroky, obzrel som sa a uvidel som Sarah ako kráča ku zastávke. Rýchlo som si dal kapucňu a pozrel sa do zeme.
Sarah je baba do ktorej som už kurva dlho, moc sa nebavíme ...no...teda vôbec. V podstate o sebe vieme len to že sme spolužiaci a ako sa voláme to je celé ...
Sadla si vedľa mňa a pozrela sa na mňa.
,,Ahoj." ,,Oh, ahoj Sarah." ,, Jimin? Nieje ti teplo v tej mikine?" ,,Ani nie prečo?",,No...veď je 27 stupňov." ,,No a?"
,,Ah ale nič..."
Pozrel som znova do zeme a radšej si ju nevšímal, niesom zrovna ten človek čo sa rád s každým rozpráva, pretože to vždy buď skončí tak že sa povadíme alebo sa mi proste začne dotyčný vysmievať.
Keď konečne prišiel bus, tak som si sadol do zadu ako vždy, no...potom som si pred sebou všimol blonďavého chlapca.
Každý si povie, že a čo šak takých je veľa ale...tohoto som tu ešte nikdy nevidel.
Bol opretý o okno čiže asi spal.
No nič, možno to je nový žiak čo ja viem ?
Dal som si sluchátka do uší a pozeral cez okno.
^^
Ah, nenávidím keď musím kráčať po chodbách tejto starej školy a ešte k tomu sa hrabať v týchto 100- ročných zatuchnutých skrinkách.
Wow...z nejakého dôvodu nie sú všetky oči uprené na mne...čo sa stalo?
Vždy to tak je...
No nič. Zobral som si učebnice na prvú hodinu, čo je matika. Ahh ako ja ten predmet neznášam.
A šiel do triedy. No niekto mi podložil nohu a ja som sa podkol a zletel na chlapca predo mnou.
Rýchlo som sa pozbieral zo zeme a pomohol mu vstať keďže som s ním spadol na zem.
Bol to ...
Kto to bol vlastne...?
Predo mnou stál skoro rovnako vysoký, blonďavý chalan ktorého som videl v autobuse.
,,P-prepáč, ja...nechcel som." ,,Ah...v pohode." Pozrel sa na mňa dosť chladným pohľadom a bez slova odišiel do triedy.
Uh tuším nový spolužiak.
Šiel som dozadu na moje miesto no...sadol si tam on.
,,Prepáč ale tu sedím ja." ,, Tak už nesedíš."
Aha...tak mi asi kamaráti moc nebudeme.
Zobral som si druhú stoličku a prisadol si.
,,Dobre, kľudne tu seď. Ale aby si vedel, ja sa svojich veci nevzdám čiže tu budem aj ja."
Nevydal ani hlásku a pozrel sa cez okno.
,,Mimochodom, ja som Jimin."
Nadstavil som mu ruku.
On sa na mňa pozrel nepríjemným pohľadom no aj tak mi ruku podal, síce s nechuťou ale podal.
,,Min Yoongi." ,,Teší ma." ,,Hm"
Zbytok dňa som s ním už neprehovoril, po tretej hodine som šiel domov lebo mi bolo zle.
Spravil si čaj a zaspal.
Ehmmm😎
Ďalšia nudná kniha ktorá asi nikoho zaujímať nebude ale nevadí.
Nuž čo, treba niekde začať 😇
