Music of Love (ItaDei)

Music of Love

Bytom sa rozľahlo buchnutie dverí. Oznamovalo, že majiteľ bytu sa vrátil z práce. Ozvali sa zvuky krokov. Do miestnosti vstúpil muž v dobre padnúcom obleku a s dlhými čiernymi vlasmi zviazanými do nízkeho copu.

Itachi Uchiha pracoval na vyššom postavení v jednej z miestnych firiem. Práca bola už dlho jedinou vecou, ktorej sa venoval. Z času na čas si vyšiel s kamarátmi niečo vypiť, ale stávalo sa to čoraz menej. Na vzťahy ani nepomyslel.

Prešiel do kuchyne, urobil si kávu a premiestnil sa do pracovne, kde si otvoril notebook a začal si robiť veci do práce.

Proste normálny deň, ako každý iný.

Keď tu niečo začul. Bolo to slabé, z čoho usúdil, že to vychádza zo susedného bytu. Lepšie sa započúval. Bola to klavírna hudba.

So susedmi priateľské vzťahy neudržiaval, ale vedel, že jeho sused na klavír nehrá. Tiež ale vedel, že sa sem niekto sťahoval, súdiac podľa auta plného krabíc, čo pred pár dňami videl pri odchode z domu. Nevedel však, že daný človek sa sťahuje vedľa neho. Takže jeho nový sused (alebo susedka, kto vie) je klavirista. Sám kedysi hral na klavír, lenže prestal.

Pozornejšie sa započúval do hudby. Nebolo to niečo, čo by poznal. Tento kúsok počul prvýkrát v živote. Nevedel si to ani zaradiť do obdobia alebo ku konkrétnemu skladateľovi. Ale vedel, že to znelo nahnevane. Rozmýšľal, čo asi mohlo jeho suseda tak naštvať, že hrá na ten úbohý klávesový nástroj tak agresívne.

Nakoniec nad tým len pokrútil hlavou a vrátil sa myšlienkami späť k práci.

***

Prešiel týždeň. Itachi sa neobťažoval  zisťovaním identity jeho nového suseda. Čo ho teraz naozaj trápilo, bolo, že mu šéf skrátil termín odovzdania projektu, na ktorom pracoval a nevedel ako to má stihnúť. Usúdil, že najlepšia možnosť bude pracovať dlho do noci a prežívať na nespočetných litroch kávy.

Bolo asi pol ôsmej večer, keď znovu začul jemné tóny vychádzajúce z vedľajšieho bytu.

Rozoznal skladbu. Jednalo sa o Beethovenovu Sonátu mesačného svitu. Tú skladbu mal rád, istým spôsobom ho upokojovala.

Pohľadom nevedomky zablúdil k čiernemu klavíru v rohu pracovne. Bolo na ňom veľa rôznych papierov, zložiek, časopisov a veľa všemožného neporiadku. Poriadne na ňom nehral už skoro tri roky. Sám nevedel, prečo ho ešte nepredal.

Melódia z vedľajšieho bytu utíchla. Osoba, ktorá ju hrala, skladbu utla v polovici.

Itachi poriadne nevedel, čo robí, akoby ho hnala nejaká neviditeľná sila. Postavil sa od notebooku a prešiel k zahádzanému klavíru. Odložil papiere váľajúce sa na zatvorenej klaviatúre. Otvoril ju a sadol si k nástroju. Prešiel po jemne zaprášených klávesoch prstami. Nehral už veľmi dlho. No nedalo mu to.

Jeho prsty sa rozbehly po klávesoch v tónoch nedohranej skladby. Pokračoval tam, kde neznáma osoba z vedľajšieho bytu skončila. Nevedel čo mu to napadlo.

Skladba skončila a on zložil prsty z klaviatúry. Pristihol sa, že vyčkáva. Ako keby čakal na odpoveď z vedľajšieho bytu.

Po chvíľke ticha zatvoril klaviatúru. Rozmýšľal čo ho to napadlo a čo vlastne očakával. Je možné, že ho jeho sused ani nepočul.

Prešiel si rukou vlasy a zadíval sa späť k pracovnému stolu. V ten deň bol už unavený a ďalší deň bola sobota, takže nešiel do práce. Povedal si, že svoju prácu dokončí na druhý deň.