Mám taký pocit, že naozaj nikde nepatrím. Snažím sa nájsť si svoje miesto na tomto veľkom svete, nájsť si svojich ľudí,... no bezvýsledne. Vravím si, že to predsa ni je prirodzené meniť sa, aby človek niekde zapadol a tak hľadám ďalej. Skúsenosť však ukazuje inak; prečo sa musíme meniť a vyberať si strany? Nemôžem byť všetky tie veci, ktoré som a byť tak plne akceptovaná? Nemôžeme sa navzájom prijať takí akí sme a žiť spoločne bez predsudkov či odsudzovania inakosti?
Odmala som cítila svoju odlišnosť. Hľadala som svoje miesto v rôznych kolektívoch. Od škôlky po vysokú školu. Všade som však narazila na rovnaký háčik. Ľudia ma buď milovali alebo neznášali. Ak ma neznášali tak nie preto, lebo by som bola zlá, no pretože som bola "svojská", teda mimo ich noriem.
Každým rokom som strácala samu seba viac a viac. Moje vnútorne dieťa a jeho svet sa pomaly strácali tiež a rany, ktoré som si odniesla sa prestávali hojiť. Začínam si myslieť, že to bol jeden z dôvodov prečo som ochorela. Prešla som si peklom a späť, a potom... vyhľadala som pomoc a začala sa hojiť. Začala som sa spoznávať a nachádzať moje "ja", môj dôvod na existenciu, ... Hoci mi to choroba neuľahčovala, priviedlo ma to aspoň k spoznávaniu seba samej. Najviac na svete si prajem byť opäť zdravá, no viem, že všetko trvá akýsi čas. Akceptujem to a všetkými svojimi silami sa dostanem do bodu, kedy to nebude len prianie, ale veľmi možnou vecou. A dovtedy budem žiť každý deň v prítomnom momente, poslúchať svoje srdce, túžby a fantáziu, ktorá ma drží nažive.
Zo všetkých vecí, ktoré som však v mojom živote čakala najmenej bolo, že začnem mať k niekomu city. Láska je to najkrajšie a najnebezpečnejšie, čo vás počas života môže zastihnúť. Ktoré to bude nakoniec pre mňa?
~koniec prológu hl.postavy~
